Sledujte nás

Krátke príbehy veľkých

KRÁTKE PRÍBEHY VEĽKÝCH – Bitka o Južný pól, časť druhá

Amundsen má na palube Framu stovku severských psov, Scott má viac mužov a staví na poníky.

Krátke príbehy veľkých - Bitka o Južný pól, časť druhá

Amundsen má na palube Framu stovku severských psov, štvoro saní, oblečenie zo sobej a vlčej kože, špeciálne dlhé lyže, dva roky testované lyžiarky, ako prevenciu proti skorbutu ulovené tulenie mäso, zásoby ovocia, navyše, aby sa vyhol demoralizácii mužstva cez dlhé polárne noci, vezú i gramofón, platne, hudobné nástroje a tritisíc kníh. Scott má mužov viac, staví na poníky, a má aj motorové sane, ktoré Amundsenovi vskutku nedajú kvalitne spávať.

Nóri sú netrpezliví, vyrazia už 8. septembra, no dostávajú od ďalekého juhu poriadnu príučku. Teplomer obkolesuje mínus päťdesiat, psy mrznú a 8 polárnikov musí zapáliť sane aby prežili. Druhý raz vyrážajú potomkovia Vikingov v polovici októbra /antarktické leto/. Je prijateľných mínus dvadsať. Všetko klape.

Scott sa oneskorí o pár týždňov, jeho poníky totiž potrebujú lepšie počasie. Má aj spomínané motorové sane, a zo začiatku aj jemu ide všetko hladko. Dramatické stúpanie do ľadových hôr Antarktídy si ale čoskoro berie svoju daň. Poníky hynú. Všetky. A aby nemali Angličania málo, motor na saniach vypovedá službu.

Amundsenovci sa nadrú v ľadových horách /3 000 m. n.m./, ktoré bránia v prístupe na náhornú planinu, múdro ale pritom šetria krmivo pre psy, a sú pripravení i na núdzové riešenie – utratia väčšinu z nich. Ich mäso slúži na cestu späť. Zvyšná svorka s Nórmi priam letí – za deň prejdú i 40 kilometrov… A 14. decembra 1911 víťazne dobýjajú Južný pól …

Približne v rovnakom čase Scott ešte len vyberá 4 najsilnejších mužov na finálny útok k pólu. Majú celkovo málo zásob, ostatní sa tak musia vrátiť späť – sklamaní, no vtedy ešte netušia, že toto Scottovo rozhodnutie im zachraňuje život…

Amundsen na póle vztyčuje vlajky, postaví malý stan, v ňom necháva list pre Scotta, a takmer ihneď sa vydáva na cestu späť – preteky o južný pól práve vyhral, teraz musí zvíťaziť v boji o prežitie.

Päť Britov na lyžiach zapriahnutých do saní prichádza na južný pól o mesiac neskôr – 17. januára 1912. Vedia i vidia, že prehrali – v ľade zabodnuté vejú obe vlajky /Nórska, a tá z lode Fram/, vedľa stojí stan s listom od Amundsena. Ten je v tom čase už na pobreží a koncom januára jeho Fram opúšťa Antarktídu. Dobytie južného pólu ho stojí iba životy niekoľkých psov, pričom za 99 dní cesty urazí 3440 kilometrov. S jeho víťazstvom však zároveň prichádza i posledné, tragické dejstvo pretekov…

Zlomený Scott sa prebíja drsnou krajinou naspäť. Všetci piati bojujú s vyčerpaním a podvýživou. Mrazy pištia. Pri páde do trhliny v ľade zomiera prvý Brit, druhý sa stráca vo víchrici. Zvyšných troch uväzní orkán. Scott píše do denníka posledné vety: „Denne sa chystáme vyjsť ku skladisku, ktoré je len desať míľ od nás, ale vonku zúri víchrica. Neverím už, že by mohlo nastať nejaké zlepšenie. Vydržíme až do konca, ale sme čoraz slabší a slabší. Koniec už nemôže byť ďaleko…Preboha, zachráňte naše deti…“ Píše sa 29. marec 1912. Telá mŕtvych polárnikov nachádza britská záchranná výprava o osem mesiacov neskôr.

Amundsen sa dočkáva slávy a uznania, a ešte mnohokrát sa vráti do kráľovstva ľadu a mrazu, ktoré ho fascinuje celý život. V lete 1928, keď sa ako 56-ročný pripája k severským polárnikom, snažiacim sa zachrániť stroskotancov slávnej vzducholode Italia, ich hydroplán aj s päťčlennou posádkou mizne v Severnom ľadovom oceáne niekde pri Medveďom ostrove. Jeho telo sa nikdy nenájde.

Amundsenov triumf prekrýva tragédia Angličanov. Scott sa stáva po smrti hrdinom, ktorému nepriali okolnosti a ktorý – na rozdiel od Amundsena – nemenil plány a vždy hral fér. Novší pohľad je ale už trocha iný. Hovorí, že Briti mali smolu iba čiastočne a za svoj osud si mohli sami vlastnými chybami /viď Doslov/.

„Keby sme prežili, vyrozprával by som príbeh o neohrozenosti, vytrvalosti a oddanosti mojich druhov. Takto to urobia tieto stručné poznámky a naše mŕtve telá,“ zaznamenal si do svojho denníka pred smrťou Robert Falcon Scott.

Vedecká stanica na južnom póle dnes nesie mená oboch dobrodruhov – Amundsen-Scottova.

DOSLOV.

Niektorí tvrdia, že britská výprava prekombinovala dopravu. Scott sa spoliehal na sibírske poníky, psy, lyže aj motorové sane, pričom ani jedno neovládal poriadne. Briti, na rozdiel od Nórov, nelyžovali odmalička, nie je to jednoducho ich národný šport. Tiež mali medzery v tom, ako viesť, kŕmiť a nepreťažiť psy. Toto všetko Amundsena naučili Inuiti v Arktíde. Briti väčšinu cesty ťahali náklad vlastnými silami. Slávne sane s motorom sa pokazili a Scott oľutoval, že z výpravy vylúčil konštruktéra, čo ich vedel opraviť. Sibírske poníky zapadali a hynuli v hlbokom snehu. Briti navyše nedali pozor na slnko, ktoré spôsobuje polárnu slepotu, nezmyselne blúdili, keď príliš slabo značili cestu späť a podcenili stravu, deficit vitamínov a kalórií. Na pól prišli 17. januára 1912 vyčerpaní, vychudnutí, dehydrovaní, po prečítaní odkazu zdeptaní. A čakalo ich 1300 kilometrov pochodu späť… Česť ich pamiatke…

Reklamy
Fortuna Stávka bez rizika za 70 € vstupný bonus počas EURO 2024 - 750x100
Kliknite pre pridanie komentára

Napíšte odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.

Viac v Krátke príbehy veľkých