Zdolal som Illimani (6 438 m)

Michal sa túlal Južnou Amerikou celý rok. Z brazílskeho Ria dole na juh, kde strekoval s Tomášom Patagóniu a znova celým kontinentom na sever až na Kubu. Zážitky i fotodokumentáciu oboch cestovateľov nájdete na triper.sk, výstup na Mt. Roraima /Venezuela/ sme tu popísali nedávno.

Dnes sa zastavíme v západnej Bolívii, kde si Michal vyhliadol najvyššiu horu v Cordillera Real, južne od La Paz. Dosť veľký extrém, keďže borec z Vranova nikdy nebol žiadnym horolezcom a až v Bolívii zažil prvýkrát v živote nadmorské výšky okolo 4 000 m. Tu je jeho príbeh, ako ho pripravil BROsport.sk.

–

Po návšteve jazera Titicaca a potom, ako som zabodol zrak do hôr Cordillera, v diaľke oproti som sa rozhodol, že sa musím vrátiť do La Pazu a rozbiť tie hory. Opakovane sa tak naše cesty s Tomim delia, on pokračuje na Machu Picchu.

Po krátkej návšteve agentúry, kde sa informujem, či to zvládnem aj bez výrazných skúseností s lezením, kladiem na drevo hotovosť a večer strávim v kostole s krátkou modlitbou. Misia začína…

Deň prvý

Stretnutie členov výpravy je o 9.00 a hneď nato nás čaká 4-hodinová cesta v nádhernej scenérii až pod horu. Posledná dedinka s akou takou civilizáciou sa volá Pinaya a leží v 3500 m.n.m. Delíme náklad medzi sebou, nosičov a oslíkov. Trek do 4 500 m.n.m. do základného tábora je zahrievací, ďalšie napredovanie nahor pripomína tempo na jarmoku medzi stánkami. Podvečer padne fajn občerstvenie pred zajtrajším 6-hodinovým trekom do 5 500 m.n.m., kde je ďalší kemp. Spoznávam sa lepšie so sprievodcami, západ slnka v nedotknutej prírode maľuje pomarančovými pastelkami svoj zázrak nestutočna. Čaká nás chladná noc, ani spacák do -20°C veľmi nestíha. Nespím, prevaľujem.

Deň druhý

Šťastný, že je už ráno, vyliezam zo stanu pri svitaní. Raňajky a čaj Mate de Coca štartujú 6 – 7-hodinový trek do horného kempu. Prvýkrát pociťujem vysokú nadmorskú výšku, častejšie pauzujem, vydýchavam. Človek sa cíti veľmi slabý a nevníma svoje telo úplne normálne. Pri pohľade na nosičov sa mi tisnú slzy do očí. Ľahkosť, pohoda, ani náznak únavy. Nechápem.

Do horného kempu prichádzame o 15:00, dívam sa na vrchol Illimani a neverím, že sa tam môžeme dostať za jeden deň /zdola vyzerala tá hora predsa len tak „normálne“/. Sprievodcovia zisťujú, že nemám ani páru ako použiť nožné hrable a inú techniku, cítim ich prekvapenie i mrzutosť, no vysvetľujem, že dole v agentúre mi nič súvisiace s povinnou znalosťou používania techniky povedané nebolo. Nasleduje krátka škola climbingu.

Večer relax, pred západom slnka skúšam v stane zaspať. Vstávame o 1:30, vyrážame hneď po raňajkách. Sú 2 hodiny ráno…

Deň tretí

Nespal nik. Paralen celú noc, snažím sa vypotiť zlo. Cítim sa zle, bolí ma hlava, nejem. Dva z troch príznakov vysokej nadmorskej výšky, tá tretia je vraj nespavosť a blbé sny. Prosím „guida“ o radu, ten sa usmeje a vraví, že zatiaľ je to OK. Skúšam strčiť do žalúdka kúsok bábovky, zvládam jeden krajec a čaj.

Krok za krokom sa učím chodiť na „dvihnutom podvozku“ a skúšam nemyslieť na to, ako mi je nanič. Nasledujem šľapaje guida. V 6 000 m.n.m. sa takmer z ničoho pred nami objavuje 60-stupňová stena dlhá „do nevidím“. Už teraz je to pekný masaker, som rád, že som vôbec schopný nasledovať sprievodcu. Pripíname si laná, stúpame, kým vládzem, stihnem ešte cvaknúť dve snímky. Najskôr je to chybný krok, od tohto momentu si totiž prestávam cítiť prsty na rukách, to všetko na onej kolmej stene, kde ich potrebujem najviac. Dávam dole rukavice, rozdýchavam prsty a prvýkrát v živote sledujem, že ich mám čierne. Nemyslím na to, i keď ma pantá strach.

Asi po siedmom lane prichádza konečne zlom, oblúkom prichádzame k akejsi výjazdovej dráhe, počas stúpania do ktorej si viem konečne na chvíľu vychutnať východ slnka odrážajúci sa na okolitých štítoch.

Asi po 30-ich minútach stúpania v oblúku sa dostávame k prvej vyhliadke, a už pod vrchol Illimani. Prvýkrát tuším, že to ozaj dokážem. Hľadám posledné sily na záverečný 1,5-hodinový finiš. Stále mi je zle, hryziem čokoládu, no iba raz. Hlava točí, voda nechutí, čakám, kedy hodím Snickersku von.

Vrchol, opojný pohľad široko dole, výskanie /viď video triper.sk/. Trávime tu polhodinku, kamarát Bosque zo Španielska „oslávi“ narodeniny a je čas „mazať“ dole. Možno to poznáte. Vydáte všetko, aby ste dosiahli svoj cieľ, no až v ňom zistíte, že ste iba v polovici misie. Cesta dole je brutálna. Keď idete hore, nemyslíte na cestu späť, no práve tá je teraz tu. Meliem z posledného, je to pre mňa definitívne najťažšia časť tripu. Vyšťavený a bez poslednej známky energie nesmiem stratiť koncentráciu a sústreďujem sa na zlaňovanie i každý krok nadol. V týchto okamihoch sa stáva najviac nešťastí. Je dobré, že si to uvedomujem…

Niekde v polovici zostupu vravím sprievodcovi, že musím pauzovať. Nejde to, musíme to stihnúť dole do dediny Pinaya, vraví tento. Žmýkam posledné ego, viem že je to vlastne ešte ďalší trek z výškového kempu, čiže plus 6 hodín z 6 500 do 3 500 m.n.m. Miešam šok strachom, túžba mať to všetko za sebou sa nedá merať. Do Pinaya dorazíme o 17:00. Celý cca 10-km trek z 5 500 hore do 6 500 m.n.m. a naspäť dole do 3 500 m.n.m. trvá od druhej hodiny rána do 17:00 večera. O polovici Snickers je to o celkom slušnej odtučňovačke, to vám poviem…

Ďalší deň ráno po večere strávenom dlhou debatou so sprievodcom a nejedným pivkom balíme stany z futbalového štadióna Pinaya. V hľadisku sa tlačia 3 osoby , 6 oviec, 3 kone a 7 kráv. Čaká ma cesta späť do LaPaz…

Fotodokumentácia: https://triper.sk/illimani-panny/