Sledujte nás

Ostatné športy

Mt. Roraima, kam „BÁBOVKY“ nechodia alebo 6 dní v stratenom svete (Venezuela)

Mt. Roraima - trek

Ležím v stane takmer na vrchu 2723-metrovej stolovej hory nesúcej meno Mt. Roraima. Počasie je plus-mínus. Častejšie sa prikláňa k tomu ‘mínus’. I teraz leje ako z krhly a to sa opakuje zo 3-4-pluskrát denne…

“Čas je pravda krajší, keď je nebo belasé, keď šteklenie sĺnka cíti ráno spáč…” (tuším tak nejak to napísal slovenský poet velikán, a často v zlom počasí zarecituje i môj brácho Steve), no nachádzame sa v “Stratenom svete” zemegule, čiže niečo podobné sa dalo očakávať.

Našťastie náš stan je v tzv. “hoteli” (ako tu tie miesta volajú domáci). Je to viacero rôzne veľkých jaskýň na vrchu Roraimy, kde sa vtlačí i 3-20 stanov! Náš hotel (s kapacitou 4 stanov) v kamennej hôrke je krytý previsom jaskynky, ktorá nás chráni pred vyvádzajúcimi živlami. 

rora hotel

Trvalo nám 2 a pol treking dňa dopracovať sa na vrchol tejto mystickej hory. Prvý deň bol 12km rozklusom. Spánok prebehol v kempe na lúke s výhľadom na náš cieľ – Tepuis Roraima a jej susedku Tepuis Kukenan (Mataui ) 2650m. Stolové hory, ktoré svet volá ‘tepuis/tepuy’ sú najstaršími na Zemi (2 mld. rokov) a dokopy je ich okolo 360. Len v samotnej Venezuele nájdeme niečo cez 300 a v Národnom Parku Canaima, kde sa momentálne nachádzame, je ich 150. Druhý deň bol dosť podobný prvému, i keď viac progresívny do kopca, s odšliapanými cca 10-mi kilometrami. Bonusom bol tiež prechod dvoma riekami. Obidva dni odštartovali polooblačnom, ktoré sa po chvíli zmenilo na krutý výpek. Slnko potrápilo len pár hodín a po obede sa už zvyčajne ukrývalo za tučnými čiernymi mrakmi, pripravenými prasknúť v každom okamihu.

I keď dni su relatívne príjemne teplé, ba až horúce, trekujeme v dlhých gatiach, poniektorí aj rukávoch. Riadia tu totiž 2mm maličké nepríjemné mušky ‘puri-puri’, ktoré žerú človeka od východu slnka až do tmy. Bez počutia, videnia a cítenia hryzby je človek poštípaný na všetkých miestach, kde je koža odkrytá a nedajbože zabudla na silne „deet“ový (40-50%) mosquito repelent. V tme už puri-puri spia večným spánkom. Dožívajú sa totiž len 5 hodín, no vyšantiť sa za ne stihnú statočne. Nastupuje pluk komárov, ktoré už počujeme a sme na ne aspoň zvyknutí. Mosquito coils a siete sa tu nepoužívajú – najskôr by ani nepomohli.

Slovensku menej bežného hmyzu a zverstva je na Roraime požehnane. Hady (z nich 15% smrteľne jedovatých), škorpióny, tarantulky a iné pavúky kraľujú i okoliu stolových hôr.

Okrem českého ‘PhD’ páriku posádku výletu dopĺňa Steve (Angličan, s ktorým som sa už zo 3-krát v Južnej Amerike stretol a absolvoval tiež 5-dňový výlet na soľnej pláni Salar Uyuni v Bolívii). Tento výlet sme si naplánovali spoločne už pár mesiacov dozadu a sme veľmi šťastní, že to časovo i finančne obom vyšlo. Ďalej je s nami americká mladomanželská dvojka plus dvaja portri (nesúci jedlo, ‘čokoládu’ & stany). Hlavným hrdinom skupiny je 24-ročný guyanský sprievodca Alex. 

rora all

Tretí deň bol už slušný masaker. I keď ponúkol prekonať len necelých 900 výškových metrov, dať ich v džungli, kde sme aspoň 3 hodiny z 5-tich liezli po štyroch nebola žiadna sranda. Prechody blatom, uvoľnenými skalami, cez ktoré prúdom tiekla voda, prebeh pod vodopádom padajúcim niekoľko 100 metrov z výšky hraničilo miestami s hranou bezpečnosti. ‘2-krát pozri a raz vykroč’ bolo mojim prirodzene sa sformovaným mottom.

Na vrchole…

Mordor landscape je v porovnaní s týmto divom šuvix. Pomenovanie Roraimy ‘Koniec sveta’ jej sedí viac ako človek očakáva. Na konci sveta doslova sme a (v zlom počasí) tak Roraima aj skutočne vyzerá. Terén je miliónmi rokov formovaný dažďom a vetrom.

Je tu vlhko, mŕtvo, hmlisto, čierňava nad nami i pod nohami, mláky, šmykľavé skaly, baňure, poloprežívajúce alebo inak podmienkam prispôsobené (väčšinou ) mäsožravé kvety, pieskové kvázi uličky zaliate vodou plnou endemických burín… (niektoré kry a primitívne rastliny majú cez 120 miliónov rokov a z 2000, ktoré sú unikátne len pre stolové hory rastie polovica iba na Roraime!).

6-dňový trek na Roraimu je výzvou. Tu bábovky nechodia a ak tu zablúdia napr. pre spestrenie predĺženého víkendu, zistia, že to bol omyl. Najskôr buď „peak“ nedajú alebo na cestu späť zhora si radšej zavolajú 1700 USD drahý vrtuľník. Túra ozaj pre silnejších jedincov, pripravených na neľahké adrenalínové výlety. 

rora2

Na rozdiel od trekov napr. v Patagónii, kde sa človek vráti alebo trek v prípade zlého počasia skráti, či úplne vynechá, tu návratu niet. Buď to dáte alebo nie. Už keď sa raz do Santa Eleny jedinec dotrepe, často po strastiplne dlhej ceste (pre nás to bolo 44 hodín autobusom), ide jasne za cieľom. Pevné presvedčenie so skalnou vôľou je nutné, a vidina, že ste hore slúži ako dobré motivovadlo . Komfort je posledný na zozname vecí, ktoré tu zažijete.

rorawc

Už samotná veľká potreba je ‘zážitkom’ samým o sebe (voľne v prírode sa to totiž ‘pohodiť’ nedá). Sedíte na malej plastovej stoličke s vyrezanou dierou v strede. Do diery sa snažíte šikovne umiestniť mikroténový sáčok (ten obvod stoličky bohužiaľ nepokrýva, čiže sám nedrží) a prisadnúť ho tak, aby všetko z vás vypadlo len dnu a doň. Do sáčku ste prv nahodili chemický prípravok vyzerajúci a ruky farbiaci ako múka (tak v múke zalepená ruka vám pri menších skúsenostiach nabielo sfarbí jak bundu, tak i tričko, nohavice a trencle). Účelom chemického prostriedku je zadusiť smrad a dehydrovať trus. Nezabúdajte, že ak ste zabudli ísť na prvú potrebu prv pred sadnutím a spustením akcie, máte 100%-ný prúser. Po ukončení procesu hodíte do sáčku viac ‘múky’, vytlačíte vzduch, zauzlíte, necháte na mieste a idete si do rieky umyť ruky. (Porter to berie dolu pod názvom ‘chocolate’).

Štvrtý deň sme sa zobudili ako obvykle v Mliečnej dráhe. Biela tma a oblačno, aké býva snáď len v Regetovke, keď sa tešíte celý týždeň na dobrú lyžbu. Na 6.4km dlhú Roraimu máme len deň, čiže s nepremokavými bundami (a Lilom – viď bábiku na obr., pozn. BROsport) ideme na prechádzku… Počasie sa našťastie na pár hodín mení a excitácia graduje do takej úrovne, že zažívam prienik pocitov, aký som asi v živote nezažil. Stav, keď som pozeral z výhľadu, tzv. Kukenan okna (=Ventana), na vodopády a džungľu pol kilometra pod sebou, ťahajúcu sa do nedovidenia až do Guayany, zahŕňal neopísateľný úžas prepojený so strachom (asi z tej veľkoleposti, či pádu?!)… 

Celý tepuis región patrí k najmenej preskúmanym končinám sveta. Roraima, situovaná presne v bode, kde sa stretáva Brazília, Venezuela a Guayana, vyvoláva u mnohých jej hostí stav eufórie, zvláštnych pocitov a snov, údajne šíri i podivné zvuky. Až do roku 1884 tu preukázateľne žiadna biela tvár nevystúpila a hora preto nebola po miliardy rokov dotknutá žiadnym človečenstvom. Ako prvým sa to podarilo botanikom a vedcom Thurnovi a Perkinsonovi.

rora polsedna

Výstup na Mount Roraimu patrí k najimpresívnejším v celej Južnej Amerike. Tepuis naviac reprezentuje jedno z mála miest na celom svete, kde tak turista, ako i vedec je svedkom skutočne panenského životného prostredia uprostred spektakulárnych scenérií. Spomienky, zážitky a samotná prechádzka po hrboľatom vrchole hory, ktorý si je ťažko predstaviť i popísať, budú určite patriť k tým najviac nezabudnuteľným v mojom živote a Roraima bude isto naveky obsadzovať najvyššie políčka v mojej trekingovej kariére…

 Autor: Tomáš Biroš

Kliknite pre pridanie komentára

Napíšte odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.

Viac v Ostatné športy