Do KARATE KLUBU BARDEJOV som nastúpil ako 7-ročný. V hlave malého chlapca som si vysníval, že sa naučím bojovať, ako som to videl vo filmoch. Začiatky boli ťažké a únavné, nešlo to tak rýchlo, ako som čakal. A vôbec sa to nepodobalo na to filmové „umenie“, ktoré som tak obdivoval…
Po pár mesiacoch ma to však akosi viac chytilo, videl som na sebe, že som sa niečo naučil. Onedlho prišla prvá súťaž. Bola to dobrá skúsenosť, aj keď som nič nevyhral. Ale vysvetlite to malému chlapcovi, ktorý má svoj sen. Na súťažiach sa mi nedarilo ešte ďalších dlhých päť rokov. Aj preto som rozmýšľal, že s karate skončím. Na druhej strane mi však páskovania išli celkom dobre, po troch rokoch som dosiahol 3. kyu, čo je modrý opasok. Mal som rád sústredenia, na ktorých sme sa ako klub zúčastňovali, a ktoré mi do života priviedli mnoho nových karatistov a veľa pekných zážitkov. Aj to možno rozhodlo, že karate trénujem dodnes.
Prišiel rok 2008 a s ním môj prvý úspech – 3. miesto vo východoslovenskej súťaži. Už to nebola tá chlapčensky vysnívaná predstava filmového hrdinu, bol to môj vnútorný pocit šťastia, ktorý som prežíval a ktorý mi pomohol chytiť „druhý dych“. V roku 2009 sa náš klub rozdelil a ja som prestúpil do ŠK OLYMPIA BARDEJOV. Začali sa nové tréningy a s nimi aj väčšia drina, pretože úroveň európskeho karate sa posúvala stále vyššie a my sme nemohli zaostávať. Môj doteraz najväčší úspech sa dostavil v roku 2010 na súťaži s medzinárodnou účasťou GRAND PRIX ŽILINA, kde som vybojoval 2. miesto. Najúspešnejším rokom sa pre mňa stal nasledujúci rok 2011, v ktorom som zo siedmich absolvovaných súťaží stál päťkrát na stupienku víťazov, z toho 3-krát na tom najvyššom.
V roku 2012 som súťažil už ako mladší junior. Prišli noví, silnejší súperi a mne sa pomaly prestávalo dariť. Bolo to aj kvôli tomu, že zrazu tu bola stredná škola a s ňou viac povinností. Mal som čím ďalej tým menej času na tréningy, a niekde sa to muselo odzrkadliť. Nehľadám však žiadne výhovorky. Dnes sa snažím aj napriek nabitému programu nájsť si čas na trénovanie a verím, že raz sa opäť dostavia väčšie úspechy.
Karate ma naučilo, že boj nevyhráva sila, ale rozum, rýchlosť a technika. Pochopil som to vo chvíli, keď som na jednom zo sústredení videl 150 cm vysokého 80-ročného chlapíka, ako v priebehu piatich sekúnd zložil štyroch 100-kilových chlapov. Každý z nich dostal KO jediným úderom. „Karate je tvrdý šport.“
Autor: Peter Kučeravý
Upravil: BROsport
