Legendárny hokejový strelec Václav Nedomanský bol v českom hokeji „kráľom strelcov“ (kým ho nepredbehol Jaromír Jágr), keďže v elitných ligách dal neuveriteľných 795 gólov. A to mu jeden v zápase s Rusmi v januári 1967 vo Winnipegu neuznali, pretože strela pretrhla sieť. Aj taká vedela byť „delovka“ Nedomanského.
Odchovanec hodonínskeho hokeja prestúpil vo svojich 18-tich rokoch do Slovana Bratislava. Od tej doby bola sláva „belasých“ dlhé roky (až do príchodu bratov Šťastných) spojená práve s jeho menom. Dres s číslom 14 bol synonymom produktivity, ale aj bezmocných pohľadov súperových brankárov. Jeho najväčšou prednosťou bolo strieľať góly, veď aj preto sa stal štyrikrát strelcom ligy a trikrát i jej najproduktívnejším hráčom. Svoje kvality preukázal aj v československej reprezentácii, kde sa prvýkrát predstavil na MS 1965.
Od tej doby bol nenahraditeľnou oporou československého tímu a v rokoch 1968-74 vždy najlepším strelcom majstrovstiev sveta. V jeho súkromnej zbierke sa okrem iných nachádza strieborná olympijská medaila z Grenoblu 1968 aj zlatá z MS 1972.
A práve s reprezentáciou sa spája jeho prezývka. Pri jednom zo zájazdov v Kanade sa stal obľúbencom publika, ktoré obrovitému útočníkovi vymyslelo prezývku „Big Nedo“. A tá mu už zostala.
Snom Václava Nedomanského bolo vyskúšať zámorský hokej. Obrovitou postavou a skvelým streleckým potenciálom bol preň priam predurčený. Už v roku 1967 bol draftovaný klubom New York Rangers. Lenže vtedajšia doba nepriala nadanému hokejistovi, ba reakciou na akúkoľvek požiadavku vycestovať na západ bol len výsmech predstaviteľov československej telovýchovy.
Zlom v jeho živote prišiel v roku 1974, keď mal „Nedo“ už tridsať rokov a bol najvyšší čas vyskúšať opäť šťastie. Znova požiadal o možnosť vycestovať do zahraničia, keďže v tej dobe prišla ponuka z dvoch severoamerických klubov. Nikdy nezabudne na slová jedného z komunistických šéfov, keď mu povedal, že má smolu, mal sa narodiť trochu ďalej na západ. Rozhodol sa vyriešiť situáciu po svojom – emigráciou cez Švajčiarsko. V tom okamihu sa z Nedomanského stal nenávidený emigrant, o ktorom sa nesmelo verejne rozprávať. Zrazu bol zradcom republiky. Čo na tom, že ešte v tom istom roku bol najproduktívnejším hráčom a najlepším strelcom československej ligy? Čo na tom, že z MS doviezol pre krajinu, ktorú vraj zradil, striebornú medailu a ako najlepší útočník bol zaradený do All-Star? V tvrdom totalitnom režime zrazu už nič z toho neplatilo.
Kým u nás Nedomanského nechali novinári niekoľkokrát umrieť, on už tvrdo bojoval na zámorských klziskách. Úspechy prichádzali každým rokom a vždy boli tvrdo vybojované. Ani v Kanade nedostal nič zadarmo, aj kanadské občianstvo si musel zaslúžiť. A veruže si ho aj zaslúžil. Písať o všetkých úspechoch Václava Nedomanského v zámorí by bolo na ďalšie dlhé rozprávanie. Podstatné zostáva, že ľudia nezabudli a nezanevreli. „Nedo“ navždy zostal symbolom streleckej geniality a bojovnosti, aj keď bol od svojich fanúšikov vzdialený tisícky kilometrov.
