Ja Judáš III.

Kým Slovensko v hokejovom sklamaní, kritike i hromžení rastie, Judáš mädlí kopyto. Zradný Hebrej ani tak netvrdí, že výber s dvojkrížom hrá vyložene zle, jeho filozofia je ale zrejmá – svet hrá lepšie…

Hokej chlapcov spod Tatry bol včera neraz šeikspírovskou komédiou chýb a štvorgólová daň za „zbieranie skúseností“ proti Francúzom z druhej Fínskej ligy v poslednej tretine /Slovensko-Francúzsko 3:5/ bola jasným dôkazom, že kĺžeme pomaly a hladko do tretieho sledu hokejového sveta. Mužstvo, ktoré nepremení takmer dvojminútovú presilovku 5 na 3 nemá zásluhu vyhrať, tím, ktorý po zákroku vlastného brankára opakovane dovolí dve i tri dorážky súpera je absurdný ako transvestita z Eurovision. Že budeme hrať o záchranu a že tento tím na viac nemá už priznal i Vujtek, a toho je teda Judášovi spolu so Satanom jednoznačne najviac ľúto. A chudák i Tatar. Minsk veru nie je Detroit a zahrať na iné husle, to veru často nedal ani Paganini.

A ešte jedna Judášova všimka. Mládež na Slovensku často nevie, čo je tvrdá robota. Chýba obeta, drina, pokora. Vládne zhýčkaný konzum, atrofovaná vôľa, malosť ideálov. Hokejový trh u nás doma je jankohraško a hľadať  tých nielen  talentovaných, ale aj zarputilých budú aj tí najbystrejší  skauti ozaj ťažko. Presne tak ťažko, ako je dávať na Slovensku peniaze do športu a hokeja, keď váš tatko a mama nemajú prácu.

Judáš chápe. Všetko je presne tak, ako má byť, len škoda pre Slovač že inak, ako chcela ona. Život ale nikdy nekončil jednými majstrovstvami…

Ozvem sa zas … Keď príde môj čas… Ja Judáš…