Znova sa ozývam regetovským synom a dcéram z Háčka, ktoré sme pred pár chvíľami počas 3 hodín v dedinke snov i s pomocou malého vleku zdolali v tej najhodvábnejšej perinke snehovločkových kryštálikov so sparingbratom Johnym Bačom hneď dvakrát. Samotná frírajdová jazda dole svahom trvala v čistom čase iste menej než 4 minúty, no pocit, keď vám rokmi vypestované pružinky v stehnách trampolínkujú ono biele mäkunké neznámo tam kdesi pod vami, keď vám lyže doslova syčia hladným prašanom, znova raz priniesol to najvysmiatejšie nebíčko pre lyžiarsku dušu. Osobne si nepamätám, kedy som po lyžovačke cítil ruku a nie nohy, no napriek všetkému sme domov obaja dorazili vyšantení a plní tej najrýdzejšej radosti zo samého ľudského bytia. Každý deň v tomto živote je obrovským darom zhora, len si to máloktorí a málokedy uvedomujeme. Preto vždy, všade, každému a za všetko nezabudnime poďakovať. Dočítania a dolyžovania, kamaraci:)
Futbal
