Po včerajšom vystúpení žltých panáčikov na E.T.had v Lige majstrov som si spomenul na to, že niekde, a potom už skoro všade som kedysi čítal, že umrela tiki-taka. Hej, v českom štúdiu Depak a u nás na „vihodze v Tadzzee“…
O City škoda slov, keď si už chlapci doma nezahrali, aspoň si dobre zabehali, najväčší rozdiel na manchesterskom pľaci nebol včera v držaní lopty 38:62, či výsledku 1:2, bol vo viere vo vlastné schopnosti. Keď ste výraznejšiu badali na Clichym alebo Fernandovi, tak potom len ak v hite od ABBA.
Na tiki-taku umrelo na poslednom Mundiale celé Španielsko, skúšať „guardiolovinu“ v Brazílii s takým Costom na hrote ale vtedy mohol iba niekto, kto uprednostnil napríklad Torresa pred Negredom. Hrať tiki taku a CHCIEŤ hrať tiki taku, to sú veru dva. Na najnudnejší futbalový vynález dokonalosti potrebuje tím hráčov technicky hraničiacich s CNC strojom, ak tento NEMÁ správne súčiastky, alebo ak mu z nich vypadnú čo len dve, systém stráca perfekciu. Tiki-taka je futbalová príšerka, ktorá chce kontrolovať loptu i súpera, štýl, ktorý vie svoje o Euro 2008, World Cupe 2010 i Euro 2012. Aj ja milujem ofenzívnu priamočiarosť, jednoduchú medzihru, striedanie krátkych a dlhých prihrávok, pružnú zmenu rytmu, trojsekundový protiútok a jazdy hore dolu. Aj ja mám rád Real Madrid, aj mne sa páči Chelsea, pochovávať a odsudzovať však bago lenivých lekváristov, ktorým neviete zobrať loptu len preto, že neviete, je iba futílny výkrik bezmocnej antipatie k blaugranas.
Ťuk-ťuk podlieha evolúcii, presne ako baktérie. A ak niekoho ťukes záhaľčivej chobotnice nudí, na tube mám dobrý link na šouku Gladiátora s Kulym…
Peace. Piece. Peas…
