Meine Damen und Herren, ospravedlňte, prosím, dlhšie čakanie na Godo…. ehm, na tretiu, a takpovediac, premosťovaciu časť mojej športovej katarzie, chyba nebola vo vašich prijímačoch.
Čiže, kde sme to skončili? Ach áno, náš protagonista riešil onú známu shakespearovsku dilemu – “Sypať či nesypať?” Ako sa rozhodol? Hmm, keďže mi sudičky prisúdili do vienka večnú zvedavosť, keďže som vo zverokruhu Strelec, no a keďže som to ja, vybral som si cestu – SYPAŤ! Moja prvá investícia do lepšieho JA viedla cez super brutal mass gainer. Teraz vás uvediem to alchýmie sypania, a to hlavne do jeho dávkovania.
Gainer – first of all, vysvetlím vám, čo je to gainer – je to, ako to volá moja mamka, “smeska pre kury, ľem kuščik sladša”, ako Kohúta ma teda nebolo treba dvakrát presviedčať. Jediná vec, ktorá mi robila vrásky na čele, bol nápis na obale, sľubujúci až o 200% viac svalov za 4 týždne. Mne by predsa úplne stačilo pribrať za taký rekordne krátky čas 50% svalov, pomyslel som si. Už aj tak som mal najhrubšie ruky das… v celom vchode a chribet jak štajerak, plus kupovac nové nohavice a trička ľem tak z rozkoše neni buh ví co. Rozhodol som sa teda skúsiť známu ruskú metódu – DAVAM (Dávkovanie Ani Veľa, Ani Málo). Nakúpil som striekačky, ihly, sťahovače na ruky a potom som zistil, že gainer je prášok a že si musím kúpiť radšej shaker.
Všetko to prebiehalo asi takto – došiel som domov zo školy, skontroloval, či nikto nie je doma, premkol dvere do bytu, premkol dvere do izby, šepkal som, aby ma nikto nepočul a vytiahol gainer z tajnej skrýše. S precíznosťou neurochirurga som si odvážil prvú dávku (das 3 lyžičky), priľal šviže mliko a zobral celý shaker na WC. Nie, nechcel som to vyliať, len za súčasného miešania som aj splachoval WC-ko, aby nikto nepočul, že čo za nekalé praktiky to ja používam. Následne som to do seba urval. Zhruba 5 minút po užití som mal pocit, že mi navreli nielen rukávy, ale aj ostatné otvory či poklopce na tele, skrátka… brutal. Toto som opakoval každý 4. deň, spomínate? Stačí mi len 50% svalov.
Všetko fičalo fajn, vážil som sa 5-krát do dňa a v priemere som priberal 15-20 dkg v jedeň deň, ale zas inokedy to bolo menej…. ale menej je niekedy viac.
Až prišiel osudný deň, pamätám si, ako keby to bolo zajtra, bolo 14 hodín, 13 minút a 22 sekúnd niekedy v júni okolo roku 2014.
Vtáčiky ráno štebotali, vetrík jemne kolísal trávku v záhrade, náš psík mal ešte pravidelnú stolicu, a čo je hlavné, už boli čerešne. Pre krátkosť času a dĺžku môjho vedenia je celý príbeh vyrozprávaný, vyveršovaný a vyfrázovaný na pôdoryse skladby, známeho to „večnezeleného“ hitu od H. Hegerovej – Die Kirschen.
Ako postaršie chlapča, už je to za nami,
chodieval som cvičiť s našimi chlapcami
a vždy keď po posilke spotenú som mal blúzku,
dával som si gajner, nech ruky nemám ako tú halúzku.
Keď mi závideli, že čo to ja popíjam,
na chvíľku som sa cítil, sťaby mafián.
Všetko by to išlo viac menej úspešne,
až raz som si po gajneri, zajedol čerešne.
Neverte kamošom, keď na vás zatlačia,
a radšej si dajte, čerešne do koláča.
Čerešna je zradná, gajner z vás vyplieska,
nič vám nepomôže, iba tak pamperska.
Áno, milí aj nemilí čitatelia, stalo sa to, čo sa stať nemalo. Dělal jsem machra s gajnerom a toto bola, borbéliovsky povedané, karmická odpoveď môjho tela. Inými slovami, všetko, čo som stihol pribrať, som aj v ten moment stratil + DPH k tomu.
Na jazyk sa teda tisne otázka, čo spraví junák, s ktorým šport vyšibal? Ktorému viac zobral ako dal? No predsa… začne stávkovať, aby si aspoň čo to od toho športu vzal späť, aspoň teda… to som si myslel.
To be continued…
