Uplynulý víkend mali obyvatelia Bratislavy možnosť stretnúť v uliciach množstvo mladých ľudí hovoriacich rôznymi jazykmi z rôznych kútov Európy. Nič nezvyčajné by na tom nebolo, avšak práve v Bratislave sa tento víkend konali XXVII. medzinárodné saleziánske hry mládeže, známe pod skratkou PGSi. Akcia to nebola hocijaká, veď viac ako 1000 športovcov z 13 krajín si zmeralo svoje sily vo futsale, futbale, volejbale, basketbale či stolnom tenise. Akciu podporili taktiež známi športovci na čele s futbalistom berlínskej Herthy Petrom Pekaríkom, plážovými volejbalistkami Dominikou Nestarcovou a Natáliou Dubovcovou či hokejovou legendou Petrom Šťastným.
V Bratislave sa tieto hry organizovali druhýkrát (prvýkrát v roku 2014), no prvýkrát sa na organizácii podieľali dve krajiny, konkrétne aj Rakúsko, kde sa konal záverečný ceremoniál celej udalosti. Tento rok som mal tú česť a možnosť zúčastniť sa hier ako tréner výberu Slovenska a teraz, s odstupom niekoľkých dní môžem prehlásiť, že to bola jedna z najväčších či už športových, alebo aj životných skúseností. Zažil som mnoho podobných akcií pod záštitou saleziánov a nikdy to nie je len o športe. Samozrejme, človek, keď sa už zúčastní takejto udalosti, tak sa chce druhým ukázať, ale v tomto prípade to nebolo všetko len o športe samotnom. Heslo hier „You gotta believe until the end“ istotne do tejto chvíle nerezonuje len vo mne, ale určite aj u mladých zo Španielska, Talianska, Belgicka či Ukrajiny.
Ako hráč som nemal možnosť zúčastniť sa týchto hier, a tak keď som bol v decembri oslovený, či by som chcel byť pri výbere Slovenska, neváhal som povedať áno. Vtedy som však ešte netušil, čo ma čaká. V stredu po príchode do Bratislavy som sa dostavil na Valdocca, čo bol areál, kde sa schádzali všetci účastníci, podobný olympijskej dedine. Už len to množstvo zúčastnených ľudí a dobrovoľníkov ma zarazilo a v tej chvíli som si uvedomil, že to bude iná akcia ako tie, na ktorých som bol doteraz. Večer som sa pripojil k chalanom z výberu a ráno na nás čakali boje v skupine, kde sme sa stretli s výberom zo Žiliny (9:1), Valencie (6:0) a nakoniec z belgického Sint-Denijs (4:2). V skupine sme tak obsadili prvé miesto a čakal nás derby zápas s výberom Slovenska II. Naše štvrťfinálové merania síl mali herne jednoznačný priebeh, kde chalani pod našou taktovkou darovali súperovi kolotoč zdarma, avšak nevyužité tutovky a vyrovnávajúci gól 3 sekundy pred koncom znamenal, že zápas smeroval do toho najnespravodlivejšieho ukončenia. V penaltovom rozstrele mali naši chalani na kopačkách dve príležitosti posunúť sa do boja o medaily, avšak po týchto zlyhaniach prišiel trest v 9. sérii a nešťastný koniec pre nás. Čakal nás tak len sobotný boj o 5.-8. miesto.
Všetko zlé je však na niečo dobré, a tak po piatkovom sklamaní sme šli do posledných bojov s čistou hlavou. V sobotnom prvom zápase sme sa stretli s chlapcami z Námestova, s ktorými sme uzavreli dohodu, že spravíme exhibíciu pre oko diváka. V tomto zápase som nastúpil na svoj prvý a pravdepodobne aj posledný zápas na PGSi, môj trénerský kolega sa v takom zápase predstavil po 15 rokoch a zapojili sa taktiež tréneri Námestova. Zápas skončil výsledkom 8:6 a bol hodnotený veľmi kladne najmä kvôli atmosfére a priateľstvu, ktoré bolo cítiť celých 40 minút zápasu. V poslednom zápase sme sa stretli s belgickými Antverpami a s čistým svedomím môžem povedať, že tento zápas bol svojím nábojom a úrovňou hodný finálového, ktorý nakoniec aj suverénne prevýšil. Po dramatickom priebehu sme zvíťazili 6:4 a zakončili sme tento turnaj na 5. mieste.
Chlapcom sme zložili veľkú poklonu za predvedené výkony, je len škoda, že sa dva výbery Slovenska stretli tak skoro, pretože náš výber mal kvalitu na celkové víťazstvo. Z toho sa nakoniec radoval chorvátsky Záhreb po finálovom víťazstve nad naším premožiteľom 4:0. Celá táto udalosť mi však dala niečo oveľa dôležitejšie. Chlapci bojovali a verili podľa hesla turnaja až do konca a vytvorili skvelý kolektív, od ktorého sa mi ťažko odchádzalo. Som na chlapcov hrdý preto, čo dokázali a že zabojovali, aj keď sa nedostali do bojov o medailu, hoci na ňu mali. Chcem im takto opäť poďakovať a tiež organizátorom a všetkým ľuďom, vďaka ktorým som sa tejto udalosti mohol zúčastniť! Možno sa vidíme o rok v španielskej Seville.
Futbal
