Hmm, keby na toto dokázal dať niekto odpoveď… Odpoveď, ktorá by priniesla upokojenie širokej verejnosti a zaručila bezpečnosť športovcov na ZOH 2018 v Pchjongčchangu (Pchjongčchang – mesto v Južnej Kórei, má výborné podmienky pre zimné športy; Pchjongjang – hlavné mesto KĽDR, pozn. red.)
Kým juhokórejskí organizátori sa obávajú toho, či novovybudovaný štadión dokáže prilákať dostatočný počet divákov a či novovybudované zariadenia (za obrovské peniaze) budú aj po olympiáde využívané, nás, obyčajných „smrteľníkov“, trápi skôr to, ako bude zaistená bezpečnosť športovcov. Jasné, môžeme hneď oponovať, že predsa je to olympiáda, kde je všetko pod drobnohľadom širokej verejnosti, takže bezpečnosť je tu na prvom mieste.
Naozaj? Kde teda zostala oná bezpečnosť počas mníchovského masakru v roku 1972 či počas LOH 1996 v Atlante? Odchádzal niekto na olympiádu s myšlienkou, či sa odtiaľ vráti? Úspech, medaila, pocit uznania, to boli myšlienky, ktoré vírili v hlavách olympionikov. Smrť? Ani v najhorších predstavách.
A predsa… Stalo sa.
Kde teda hľadať istotu, že sa nič podobné nezopakuje? A to ani zďaleka nehovorím o teroristických útokoch. Hovorím o politike Severnej Kórey. Bude práve ona dôvodom toho, že niektorí športovci zvážia účasť na ZOH? Veď niektorí tak urobili kvôli vírusu zika počas LOH 2016 v Riu. Bude teda Severná Kórea väčšou hrozbou ako zika?
Alebo sa naplní pradávne poslanie olympijských hier z ich prvopočiatkov, keď sa počas nich uzatváral mier a skladali zbrane? Ktovie. Nateraz nám zostáva len čakať a dúfať.
