Viete, čo je na živote najdôležitejšie? Život sám. A to, aby sme ho prežili bez výčitiek.
Mnohí ľudia majú niekde v podvedomí vsugerovaný taký ten supermanovský pocit – že im sa „to“ nemôže stať. Že môžu jazdiť ako blázni bez toho, aby spôsobili dopravnú nehodu, že môžu piť bez rizika poškodenia pečene, či to, že práve oni sa vyhnú rakovine pľúc, hoci fajčia jednu od druhej. A hoci prípadná „nehoda“ vo forme neplánovaného dieťatka sa môže ukázať ako veľké životné pozitívum, mŕtvica, infarkt či rakovina sa za pozitíva neradia ani omylom.
Poznám (a poznala som) množstvo ľudí, ktorí starostlivosť o svoje zdravie nechávajú na potom. Ignorujú preventívne prehliadky, ich životný štýl je na míle vzdialený od ideálu. Nehovoriac o tom, že rady svojho okolia púšťajú jedným uchom dnu a druhým von. Až potom príde na najhoršie, príbuzní len krútia hlavami a neodpustia si poznámku ja som ti to hovoril.
Najšokujúcejšie na celej veci je, že to všetko berieme akosi zľahka. A ľudský život je pritom taký krehký a vzácny! No schválne, kolektív, kedy ste naposledy boli u lekára na preventívnej prehliadke? Čo zubné vyšetrenie? Odporúčané (a často životne dôležité!) mamografy, stery z krčka maternice, dámy, ha? A vy, gentlemani, kedy ste boli naposledy u urológa? A čo samovyšetrenia? Viete aspoň svoje priemerné hodnoty krvného tlaku? (na krvný obraz, hladinu cholesterolu a glykemický index sa radšej ani nepýtam)
Dobre, koniec výčitiek. Máme začiatok roka, je čas obvolať svojich doktorov a venovať si chvíľu pozornosti. Nie, to, že idete na preventívnu prehliadku, nie je znakom hypochondra. Je to znak zodpovednosti voči vlastnému zdraviu, tomu vzácnemu daru, čo sme dostali.
Rovnako ako k sebe by sme mali byť zodpovední aj voči svojim blízkym. Iste, možno len obrátia oči stĺpom, keď im pripomenieme, že majú o dvadsať kíl viac než by sa patrilo, a že si priam koledujú o infarkt. No verte mi, keby na to prišlo, ja som mu to hovoril bolí oveľa menej ako kiež by som mu to bol povedal…
Súčasťou zdravého a šťastného života sú aj vzťahy. Možno aj vám sa už stalo, že ste v telefóne objavili kontakt na kamaráta, ktorý pre vás kedysi veľa znamenal, no už sa nevídate. Iste ste si v tej chvíli pomysleli, že by ste mu mohli niekedy zatelefonovať alebo ísť na návštevu, no… ruku na srdce, že to zas ostalo len pri úmysle? Až vám jedného dňa zazvoní telefón oznamujúci tú najhoršiu správu, už bude neskoro…
Na Silvestra som sa s manželom vyšla pozrieť na obecný ohňostroj. Ako sa nad kultúrnym domom vznášali tie krásne svetlice, pomyslela som si, že by nebolo od veci, keby som sa zašla pozrieť dnu a pozdravila známych, ktorí sa zberali na silvestrovské posedenie do sály. Manželovi sa nechcelo, tak som šla sama. Hneď pri dverách sedel manželov ujo. Zhodou okolností mal na Nový rok narodeniny, tak som ho rovno vystískala a popriala mu všetko dobré – aby som mu náhodou nezabudla zavinšovať neskôr…
…o dvadsať štyri hodín na to dostal mŕtvicu. Cestou do nemocnice ešte vtipkoval, že život ide ďalej, presvedčený, že to rozchodí. Nerozchodil. Keby som mu vtedy o polnoci v sále kultúrneho domu nezablahoželala, bolo by mi to ľúto ešte viac ako to, že o rok mu už nezablahoželám.
Milí moji, život je krásny. Dbajte o seba, o svojich blízkych. Nikdy nepremárnite príležitosť urobiť im radosť. Každý deň je darom, zdravie je krehké. Žite tak, aby ste nič nemuseli ľutovať. Život je krásny. Život je krátky. Carpe diem, priatelia.
