Poznáš ten pocit, keď si kúpiš nejakú novú vec a tešíš sa z nej ako malé decko. Máš nové lyžiarky, pumpuješ eufóriu, nadšenie, a cítiš odhodlanie zdolať Gerlach čo i v kraťasoch. Občas však prídu situácie, s ktorými nerátaš. Ani v tých najhorších snoch.
Píše sa 27. január 2019, telefonuje mi kamarát, či ideme lyžovať. Ako vždy nabudený, nemôžem povedať nie. V aute sme traja a rozhodujeme sa, ktorý poľský svah „dáme dole“. Dvoch nás to ťahá na Slotwiny, rozhodnutie tretieho, že to strihneme radšej na Krynicu – lebo to tam bude top ako minule – nakoniec ale vyhráva.
Pol hodiny hľadáme miesto na parkovanie, ďalšiu polhodinu stojíme v rade na lístok. Priznám sa, od rána nie som vo svojej koži, a po tomto „prestoji“ by som sa už teraz najradšej videl doma. Po hodinovej trápenke konečne sedíme na lanovke. Na vrchole kopca panuje hmla a ofukuje ju severák jak v ruskom horore. Nové lyžiarky navyše nepríjemne tlačia a po prvej jazde vravím chalanom, že je to tu samý bubon a v ťažkom firne sa mi ozaj nelyžuje dobre.
Druhá jazda. Už na lanovke viem, že to balím, minimálne na krátku pauzu. Lyžiarky Flex 120 už doslova plačú. V polovici kopca zastavujem a vravím, nevládzem, bolia ma nohy a cítim sa slabý. Okay, dohodnuté, počkáme sa dole. Som už takmer na konci zjazdovky, za spomalenej jazdy sa obzerám, kde sú borci. Chyba. Kým sa stihnem otočiť, predo mnou stojí obrovitý bubon aj s nechcenými bonusmi. Skúšam vyrovnávať, vypína mi ale pravá lyža, ľavá bodne špičku do snehu. Počujem obrovské zaprašťanie, padám na zem. Pulz mi bije v krku a potom už úplne všade.
V mihu času sú pri mne kamoši, ktorí všetko videli, taktiež nejakí Poliaci privolávajúci pomoc. Ležím na svahu, v nohe evidentne zväčšujúcej objem cítim teplo. Pri otázke či dáme dole lyžiarku verím, že to nebude otvorená zlomenina. Záchranná služba, povoľujú mi viazanie, dostávam provizórnu dlahu z pásu hliníka, nohu mi balia do potravinovej fólie. Sanitka. Otázka poľskej polície, či ma niekto nezrazil. Prehadzujú ma na nosidlá a zvážajú k sanitke. Pri najmenšom pohybe cítim, ako kosti v zlomenom predkolení zlovestne skackajú vedľa seba.
Nemocnica v Krynici je asi len dva kilometre od svahu. Infúzia. Prichádza to, čo viem ako prvý, že ma čaká. Vyzuť lyžiarku. Traja chlapi mi držia zlomenú nohu, dvaja vyťahujú Flex 120. Prosím o nejaký kus dreva, nech mám do čoho zahryznúť – bolesť neviem prirovnať k ničomu, čo som dosiaľ zažil. RTG. Ihlica i píšťala sú trieštivo včudu. Doktor velí operovať a ja to vidím na zbohom šport. Prevoz do Bardejova je najskôr nereálny, operácia v Poľsku bude po predložení zdravotného preukazu navyše vraj celá zdarma. Lekár ma profesionálne ukľudňuje, raz tu mali za jeden deň cez 200 úrazov na lyžiach a všetko zvládli. Som pripravený na všetko.
Nuž… Často sme v našich životoch tak odhodlaní, premotivovaní, či nabudení dosiahnuť svoj cieľ, že prestávame naplno vnímať svoje okolie. Vnímať to, že človek je zraniteľný a neraz stačí veľmi málo, aby z toho bolo dosť veľa. Ani ja som tomu neveril, až do chvíle, kým sa stalo toto. Tá pomyselná sekunda v živote, kedy príde rana a báác – a si odkázaný na pomoc druhých. Urobil som chybu. Bol som nepozorný, nesústredený na jazdu, navyše unavený a so svalovkou. Poznáte ten pocit, keď ti niečo vraví „nechoď tam“, „toto by si robiť nemal“…?
Vážme si každý deň, minútu i sekundu, keď môžeme stáť na vlastných, nesťažujme sa, že máme na tanieri studenú polievku a kamarát nás nechal čakať. Lekcie života prichádzajú vždy v pravú chvíľu a takmer vždy posúvajú ďalej.
A propos. Z nemocnice v Krynici som bol unesený. Prístupom personálu, vybavenosťou, čistotou. Jedlom, čo mi nepripravia ani na fajnovom meníčku doma u Findera. Tí Poliaci nás predbehli aj v tomto.
Neviem sa dočkať, kedy sa dám znova dokopy. Držte mi palce, kamaraci…
Autor: Peter Valkučák, upravil BROsport
Futbal
