Moja obľúbená Zuzka Light raz vyhlásila, že tvoje telo je tvoje fitko. No popravde, každému sa občas zažiada pridať do svojho tréningu niečo málo železa…
Časť prvá: ako nám to nakyslo
Keď som sa ako vysokoškoláčka vrhla na cvičenie, kúpila som si permanentku do fitka. Vždy, keď som tam prišla, snažila som sa využiť ju na maximum. Cvičila som hockedy aj dve hodiny, a potom som ešte sedela na wifine, kým sa mi nevybila baterka v notebooku.
Po škole som sa presťahovala do maličkého mestečka, kde fitko nebolo – a prešla som na HIIT tréning, pri ktorom som nepotrebovala prakticky nič. Iste, občas som zaimprovizovala: fľaše s vodou sú pre začiatočníka celkom postačujúce závažie. A namiesto „sandbagu“ sa dá využiť neotvorený balík pracieho prášku (a ešte to aj vonia!). Kúpila som si len dve veci: švihadlo (no dobre, tie mám troje, jedno príliš krátke ešte z detstva, druhé príliš dlhé a tretie akurátne od mamky) a hrazdu na dvere.
Môj manžel mal v tom čase doma vyšší level: posilňovaciu vežu a celkom slušnú kôpku železných kotúčov, celkovo vyše sto kíl. V domácnosti sa nachádzal aj taký ten skladací posilňovací stroj na brucho z teleshoppingu, no na ten iba sadal prach (neskôr vám poviem, prečo). Manžel a jeho brat svoju posilňovaciu lavicu využívali naozaj intenzívne. Celkom mi imponovalo, keď som ich po večeroch vídala drepovať.
Neskôr sme sa všetci sťahovali do domu. Švagor aj domáce fitko šli s nami. Podarilo sa nám poskladať železá priamo do jeho izby. Môj muž mu občas závidel, že má doslova izbu snov: na ploche 3×4 metre mal posteľ, skriňu, stôl, počítač, celkom slušné reproduktory a milované železo.
O pár rokov švagor pri rodinnej debate nadhodil, či by sme nemohli kúpiť dvojsmerné kladky – takú tú hovadsky obrovskú konštrukciu, ktorú vidíte takmer v každom fitku, zvyčajne v strede. Pokiaľ šlo o účel, boli sme za – problém bol len priestor. Nechcem sa chvastať, no bola som to ja, kto navrhol preskladať nábytok tak, aby kladky pohodlne vošli a nič z predošlého vybavenia nemuselo vypadnúť. Dokonca sa v kúte za dverami našlo miesto na rebriny a naši dvaja nadšenci pozvárali stojan na činky.
Zlatým klincom bolo švagrovo vyhlásenie, že by sa nám zišiel aj stacionány bicykel. Odôvodnil to tým, že hoci sa v teplejších mesiacoch rád prebehne po okolí, v mraze a tme sa mu von nechce. Dali sme mu za pravdu. Bicykel presne vošiel na koberček pred posteľ.
Dnes sa už v švagrovej izbe nedá poriadne povysávať, pretože celá plocha je účelne pozakladaná strojmi a závažiami (a áno, stále je tam aj jeho „izbová“ časť). No poviem vám, keď na mňa príde chuť okresať povrch tukových vankúšikov, nepoznám lepšie miesto…
