Z ranomarcovej Regetovky tečie jak z mieškov pána Greya, ono po dlhých teplotách atakujúcich +desinu a troch dňoch dažďa navyše bola šanca čakať niečo iné podobná tej Kulyho, že v Petržalke uhrá Stingovi predkapelu. Kto však nie je spokojný s málom, nezaslúži si viac, a verte, nikdy a nikde som nebol menší sebec ako práve v milovanej Rege.
Stlačím pri „skiServise“ obligatórne banány, uistím sa, že v permanentnom šume bystrín, čo prednedávnom snehom boli, ma tu v zúfalej bitke zimy proti moci prírody zaručene nenájde ani Covid23, prehodím Headky cez pravé pleco a vo vyškerenom slnku dychtím hore. Naliaty sneh, spotené steblá trávy, hladné tŕnie, zablúdený pavúčik a znova nejaké to snehové políčko – prehrabávanie sa v duši pod nebeskou modrou si nateraz sotva mohlo zapýtať ozajstnejšiu romantiku.
Na vrchole pozdravím rodinku havraních bratov a vyťahujúc v slnku prvé pehy namaľujem dúhou srdce i zmysly. Bráško Tomi vraví, že aj jedna jazda sa počíta za lyžovačku, ja dodám, že keď si ju odšliapeš, možno aj za dve.
Dole odkopnem jelenie bobky, očistím lyžiarky od krtincov, naladím na cestu Zmožeka s jeho „Vínečko bílé vínečko rudé – kdo má v srdci lásku věčne tu búdé“. A keď sa ma poloúsmev v späťáčiku opýta, čo si ešte môžem od života zapýtať viac, presne viem, čo mu mám odpovedať… 🙂
Doregetovkovania, kamaráti.
