Súčasná nepriaznivá situácia si opäť vyžiadala tvrdé opatrenia, ktoré prirodzene neobišli ani športové podujatia.
Tribúny u nás aj v niektorých zahraničných štátoch ostanú prázdne, respektíve minimálne zaplnené podľa prísnych predpisov. Poďme si predstaviť päť dôvodov, prečo to však takto nemôže fungovať dlhodobo.
1. Nebudeme sa točiť okolo horúcej kaše ani sa potľapkávať po pleciach so slovami, že šport nie sú peniaze. Kluby žijú zo sponzorov, televíznych práv, predaja lístkov či merchu. Pre profesionálnych športovcov je výkon na ihrisku/kurte/palubovke/atď. ich prácou, ktorej cieľom je hlavne výplata. Áno, treba to vždy robiť aj s láskou a nadšením, ale darmo, vzťah k lopte ti účty nezaplatí. Keď nie sú diváci, kluby nemajú veľkú časť príjmu a na to dopláca každý od hráča až po vrátnika.
Ak to stále nejde do hlavy, vedenie Bayernu Mníchov sa minule priznalo, že na jednom zápase bez divákov stratí klub 4 milióny eur. MA-SA-KER. Na Slovensku je to samozrejme diametrálne odlišné, no taktiež to hrá výraznú rolu pre kluby, pre ktoré je vstupné dôležitým zdrojom príjmov. Čo sa teda snažím povedať? Že šport potrebuje divákov, pretože potrebuje peniaze.
2. Pretože faktor fanúšik je často rozhodujúci. Pri telke a možno ani na štadióne ti to ako jednotlivcovi nepríde, ale pre športovcov je fullka na tribúnach kľúčová. Si len predstav, že máš za sebou super sklz, zákrok, gól, kľučku či trojku jak Džorden v top forme a desiatky tisíc ľudí ťa ocenia potleskom či pokrikom, si nezažil chlope (ok ani ja, ale tak sa to hovorí, či?). Počuť pri zápase svetovej triedy v akomkoľvek športe len pokriky hráčov je také, že slovenská liga a až to je to, čo asi nechceš. Potlesk aj piskot musia profesionálov v istom zmysle posúvať dopredu a aj to je jeden z hlavných dôvodov, prečo je fanúšik dôležitou súčasťou športového diania. Bodka.
3. Vraví sa, že ak v Anglicku nemáš obľúbený futbalový klub, potom si v skupine divných nezaradených jednotlivcov. Môže byť, a ak nie, tak to len v prípade, že to platí na celom svete. Síce v našom štáte si ľudia často závidia aj počasie na pohrebe a na tieto patrioticko-športové záležitosci nemajú čas, ale inak to funguje skoro všade. Kam tým smerujem?
Prítomnosť fanúšika na športovom podujatí je vo veľkej miere súčasť národnej kultúrny daného štátu. Vždy. Vo vyspelom svete sa štáty snažia prostredníctvom ministerstiev športu a podobných inštitúcií a organizácií spraviť z bežného zápasu kultúrne podujatie, ktoré povedie divákov k emóciám či ďalším pre Vila Rozborila dôležitým veciam. Kultúra nie je len divadlo, kino či koncert, pretože kultúra je aj víkendový výlet na futbal/hokej/kolky/whatever.
4. Pretože šport a účasť na ňom je vo vysokej miere súčasť ľudského rozvoja. Šport učí zodpovednosti, trpezlivosti, ohľaduplnosti, rešpektu voči súperovi či jeho fans. To všetko platí nielen pre hráčov, ale prirodzene aj pre divákov. Síce ten priemerný senior v prvom rade, čo nadáva aj na šnúrky v kopačkách, sa už asi nezmení, no pre mladého človeka je účasť na športovom zápase od futbalu po šach lekciou už všetkého uvedeného. Ide tiež o veľkú motiváciu, bo šak buď chceš alebo nechceš byť ako Ronaldo, jedno je určite správne.
5. Posledný bod tohto môjho emočného výlevu sťaby konkurz na nového Leoša Mareša by som zaobalil nasledovne. Šport potrebuje fanúšikov, pretože fanúšikovia potrebujú šport a toto dlhotrvajúce spojenie nemožno oddeliť. ALE, nebúchajme sa do hrude, že kohút po chorvátsky ten či onen, každý sa snaží robiť to, ako by som to… za čo mu platia.
Vyhovieť každému sa proste nedá. Buďme zodpovední voči sebe aj voči ostatným lebo verte či nie, ani henten Dubovs… teda Bukovský neverí, že to dokážeme inak, než spoločne.
Držte sa, kolektív.
