Jesenná nedeľa a futbalové derby. V drvivej väčšine krajín ideálny scenár pre každého od zarytých fans cez seniorov až po rodiny s deťmi. Nie však na Slovensku, tu musíme byť vždy o čosi iní – a žiaľ väčšinou len horší.
Slovenská futbalová scéna mi dlhodobo unikala a nebudem klamať, že to nebolo cielene. Zábery na futbal bez myšlienky pred prázdnymi tribúnami s minimálnou úrovňou organizácie či kvality ihriska proste vyhrali nad akýmkoľvek patriotizmom. Ale to bolo kedysi.
V dnešnej dobe som podporoval a aktívne sledoval počínanie viacerých klubov, ich práce s akadémiou a progres slovenskej futbalovej kultúry. Sviatok guľatého typu sa plánoval aj na nedeľu 17. desiaty, kedy bol na programe šláger Spartak Trnava – Slovan Bratislava. O tomto zápase netreba veľa vysvetľovať. Historicky úspešné kluby s podporou oddaných (k tomu neskôr) fanúšikov, kvalitní hráči v kádri a titulové ambície.
Nielen vyššie uvedené faktory sú v 99% ostatných svetových líg zárukou toho, že fans doma či pri telke uvidia to najlepšie, čo môže ich národná futbalová scéna ponúknuť. My sme to ale posunuli na nový level. Mix športu, hlúposti, arogancie, nezmyslu a neorganizácie sa spojili, aby na štadióne A. Malatinského vyvolali rozruch a strach o vlastné zdravie.
Zápas jesene sa hral pár minút, keď sa na ihrisko začali valiť húfy dezolátov s cieľo… ani neviem, podľa mňa nikto nevie. Dôvodov a argumentov je zrazu veľa. Pretočil by som však všetky nepríjemné a odstrašujúce momenty z trávnika, ktoré zaručili nielen prerušenie, ale rovno zrušenie zápasu. Ako sa húligens dostali na strechu a vyvesili transparent väčší jak Blahov rozhľad do svetovej politiky? Ako sa na štadión dostali desiatky jedincov s výbušno-pyrotechnickou nádielkou? Kto mi rozumne odpovie na tieto otázky, zajtra posielam odznak BROsport s venovaním (i s naľepku). Otras.
