Lietať nad realitou je furt lepšie jag stroskotať v nej, len čo rodina zavesí poslednú guľu na stromek za pendu ujcovi v baranici pred teskom, vyberám zo stojana Spitfajeri na snehovú pokrývku počet centy 3 – 5 a strihnem si s čapicami žltá abo biela. Dva pod nulou, spoďar, ty až nabudúce.
Dzedzina dze nezabludzi ani omikron sa kúpe v decembrovom mlieku husteBodkaEska, katalógový gýč s vyblýskaným plechom na modrom nebese a rolexkami s vysúkanou pravačkou si musíš zaslúžiť. A s počasím aj tag buď bojuješ, alebo ho miluješ. Bolo aj horšie.
Regetovský páper je nečakane hlbší než som čakal, šlapačku hore zastavujú ani nie tak trńe poplazov a stále bujnejší porast, skôr hŕbec krtincov a mačúg, ktoré sú na špičku lyže trieliacu dole privysoké, primrznuté, pri/s/kryté a hlavne – všadeprítomné. A zrovna dnes by som si s Paťom na chire asi nepadol do náčuria tak vrelo ako pred rokmi s doktorom Havelkom pri dvojitej fraktúre predkolenia. Vzdávam výstup v polovici /kua/, pripínam s bonusovým otčenášom /ket ci lepi som ci dobry, eh?/ vercajg a s okami okrúhlejšími ako bežne nasekám do neporušenej šikminy pár hadích švihov. Vystrihnem ešte 23 kristiánok na ľavej strane kopca, zoškrabem blato z beloby zneuctených lyžiarok a dospelo zruším futílne selfíčko…
V mazde má čaká skrehnutá Čírová, vosolím to a dám tomu knedlík. Jej „Nesiem vám noviny z Betlémskej doliny“ v refréne s c maj zakus pripomína pokurčené pixlovky Andyho Warhola, inak dnes ale nemám komu/čomu čo vytknúť. Bo každé stretnutie s tichom a lyžovačka s nezlomenou klavikulou je milionkrát viac, ako 13 vodiek na Štefana za stolom alebo pod…
Stále milujem zimu. Je najbližšie jari…
Doregetovkovaňa, kamaraci.
