Marcový pondelok, od šiestej ráno sledujem medzery v okenných žalúziach a v nich útržky nocou skrehnutej belase bázlivo čakajúcej na prvý lúč, čo jej zohreje i prebodne dušu zároveň. Jo, Stýve, presne dnes je ten deň, kedy po robote skončíš bez obeda, kávičky, spoďarov a rovno v Mazde.
Na Regetovke pri kostole sa tlačia traja ľudia – jeden vlekár v dolnej búdke, druhý v hornej a dáky týpek, čo pripol na nohy tretíkrát v živote snoubord. Keď niekde existuje raj, potom je to zaručene tento tu a teraz. Slnka stuha maľuje gýč z katalógu na Zanzibar, smotanová doska skučí pod jeho zubatým jasom a po molekulách steká do dejín. Vyratrakovaná diaľnica balansuje medzi penou viedenskej kávy a tou kvapkajúcou z čapovanej 12ky. Poprosím lístok, teta. Na 2 hodiny? Nie, spokojne dajte ten na večnosť…
Som nabitý radosťou žitia, ak vám došla šťava, spokojne do mňa zastrčte káblik.
Bo život je krásny, držím sa hviezd. Život je krásny, držím sa ich fest…
