V lete na kúpalisku stretnete dva typy ľudí. Tých, čo majú na bruchu „buchty“ a tých, čo im závidia.
S mojou dcérkou sa občas zhovárame o tom, ako by mal vyzerať dokonalý chlap. Zhodli sme sa na dvoch veciach: mal by mať dobré vlasy a… pekné buchty. Hm. Dcérka má len osem rokov a už zdieľa názor tisícov iných žien, ktoré považujú vypracované brušné svaly za mimoriadne atraktívne. Ale prečo je to tak?
Myslím, že naša záľuba v brušných svaloch je tak trochu kultúrna záležitosť. Celá západná civilizácia stojí na antických koreňoch. Konkrétne, na ideáli kalokagatie, spojeniu telesnej a duševnej krásy. Keď sa pozriete na klasické grécke či rímske sochy, buchty sú všade. Potom si predstavte Michalangelovho Dávida… ach jaj, zase buchty! A keď si odmyslíme barokové extemporé v podobe Troch Grácií, väčšina umeleckých diel západného sveta vyzdvihuje krásu vyšportovaného tela.
Buchty, tehličky, pekáč, sixpack, či ako im nadávame – chceme ich. Každý, kto to myslí aspoň trochu vážne s cvičením, túži po vymakanom brušku. Totiž, neviem, čím to je, ale mám taký dojem, že vymakať si bruško je to najťažšie zo všetkého. Poznám veľa cvičeniu oddaných mužov, ktorí majú pevné bicepsy, slečny s dokonalými zadočkami, ale… buchty? Zriedka.
Je pritom irónia, že veľká časť fyzicky mimoriadne zdatných ľudí nemá buchty. Ak ste niekedy sledovali súťaže strongmanov, vzpieranie, vrh guľou či wrestling, dáte mi za pravdu: chlapi ako hory, bicepsy, čo by s nimi rozdrvili borovicu, ale buchty? Ani náznak! Mimochodom, aj keď sledujete profesionálnych kulturistov, tiež ste si možno všimli, že už nie je pravidlom mať na bruchu niečo tak surreálne dokonalé ako mal Gerard Butler vo filme 300.
Myslím, že naša posadnutosť dokonalým bruškom má aj svoju temnú stránku. Keďže je také ťažké získať ho, mnoho fanatikov si k nemu pomáha – a to spôsobom, ktorý nie je zdraviu prospešný. Extrémne diéty, dehydratácia, rôzne (často zakázané!) doplnky výživy… a z ideálu zdravia, ktorý predpokladal, že budeme prirodzene vyšportovaní a krásni, neostalo nič.
Čestne priznám – buchty sú niečo, čo som vždy chcela a nikdy nemala, teda, ak nerátam tie sladké, čo pečie moja svokra. A to dokonca ani vtedy, keď som bola v životnej forme. Bruško bolo ploché, ale po buchtách ani pamiatka.
A potom sú ľudia, ktorí si s buchtami nerobia starosti. Môj kamoš s postavou pupkatého fotríka, si hrdo vykasal tričko a vyhlásil: čo tam po buchtách, keď mám krásny peceň chleba?
Hm, vlastne má pravdu. Ak sa máme hnať za nereálnym cieľom za cenu ohrozenia zdravia, potom to nemá zmysel. Totiž, keďže každý z nás je trochu iný, má iný typ postavy, iné zdravotné obmedzenia, potom nemôžeme čakať, že všetci budeme mať buchty.
Maximálne tie na pare. Alebo pečené. Ktoré máte radšej? Ja tie z kúpaliska 🙂
