Sledujte nás

Turistika

Tenkrát poprvé alebo ako som (p)sa prekonala

Poznáte ten pocit, keď si myslíte, že je pre vás niečo nedosiahnuteľné? Že niečo nikdy nedokážete, pretože je to pre vás príliš náročné?

Ráchel na Kráľovej holi

Poznáte ten pocit, keď si myslíte, že je pre vás niečo nedosiahnuteľné? Že niečo nikdy nedokážete, pretože je to pre vás príliš náročné? Alebo rovno odsúdite na neúspech čo i len pokus dokázať to? Ja som mala taký pocit pri pohľade na vrchol Kráľovej hole.

Uznávam, nie je to Everest ani žiadna „osemtisícovka“ ba dokonca nepatrí ani medzi top desať najvyšších vrchov Slovenska. Avšak pre človeka úplne neznalého, ktorý ešte nikdy predtým neokúsil turistiku, je to istý životný míľnik. Disclaimer na úvod – v záujme zachovania si povesti „slušňáčky“ bude celý tento článok bez nadávok a vulgarizmov, čo sa o samotnej túre povedať nedá.

Ja som typ človeka, ktorý veľmi nerád vykračuje zo svojej komfortnej zóny. To znamená, že napríklad chodím roky do rovnakého fitka aj napriek rôznym pokusom o zmenu (jedno sa dokonca nachádza priamo v budove kde pracujem, čo je z logistického hľadiska skvelé, ale…), pozerám dookola rovnaký seriál (konkrétne je to HIMYM, a kto ho ešte nevidel mal by túto životnú chybu čo najskôr napraviť), v čínskej reštaurácii si dávam vždy na obed rovnaké jedlo (udon rezance s tofu so sebou PHOprosím), dokonca aj v mekáči si objednám zakaždým to isté (veggie wrap, veľké hranolky, sladkokyslú omáčku a colu zero) a takto by som mohla pokračovať. Napriek tomu som sa však na sviatok Sedembolestnej rozhodla z nej vystúpiť, a to rovno na už vyššie spomenutú Kráľovu hoľu.

Na úvod mám pre vás hneď jedno odporúčanie – nikdy, ale naozaj nikdy neverte ľuďom, ktorí si hovoria vaši kamaráti, a povedia vám, že „hneď na začiatku je taká chatka, tam si dáme kávičku, koláčik, a pôjdeme hore“. Áno, naozaj išlo o chatu. Ale o chatu pod Kráľovou hoľou, ktorá sa nachádza za polovicou, opakujem, za polovicou celého výstupu a niektorí ľudia už to považujú za svoj cieľ. Ešte aj s tou kávou ma uviedli do omylu, keďže v ponuke bola len neska alebo zalievaná ale napriek tomu, že som už značne rozmaznaná fletvajtami uznávam, že nakoniec padla dobre aj tá neska. Toto bol bod, kedy som sa so slzami v očiach (prvýkrát) dušovala, že ja ostanem tam, že mi to takto stačí, že aj odtiaľ sú pekné výhľady, a že ostatní nech pokračujú a na ceste naspäť sa k ním opäť pripojím. Po prísľube, že nás však čaká už menej ako polovica trasy, som s už značne nalomenou dôverou voči mojim spolupútnikom teda nakoniec privolila a rozhodla sa pokračovať. Ako už zrejme tušíte, dobre som spravila, ale k tomu sa dostaneme.

Rovnakou polopravdou by som mohla označiť aj tvrdenia, že „je to ľahunká túra, úplne vhodná pre začiatočníka, to bude len taká prechádzočka, takým voľným tempom“. Neviem teda ako vy, ale ja na prechádzkach nezvyknem (i) funieť ako slon, (ii) plakať, (iii) potiť sa, (iv) vyzliekať a následne (v) obliekať na seba vrstvy oblečenia, (vi) spáliť cca tisíc aktívnych kalórií, a dokonca ani (vii) zdolať 241 poschodí. Toto bolo mojich sedem bolestí na tento príznačný sviatočný deň. Napriek všetkému som sa však stále snažila myslieť pozitívne a hovoriť si, že je to všetko len v mojej hlave. Že samotná cesta je cieľ, že dokážem viac ako si myslím, že na to mám a podobné motivačné drísty. Musím sa priznať, že chvíľami som na uľahčenie si stúpania zneužívala môjho psa na vôdzke, ktorý sa na vrchol hnal s o dosť väčším nadšením ako ja. Príroda cestou hore však bola vskutku nádherná. Teda asi, popravde neviem, ja som sa skôr pozerala pod seba. Jednak preto, aby som videla kam kráčam ale aj preto, aby som sa nedívala na ten nekonečne vzdialený vysielač, ktorý sa nachádza na úplnom vrchu.

Aj keď sa mi to pred pár hodinami a pri pohľade zdola zdalo nereálne, ja, odporca stúpania, behu, a vlastne asi všetkého, čo vyžaduje istú dávku kondície, som k tomu vysielaču naozaj došla. Došla som na vrchol. Na úplný vrchol Kráľovej hole. Počasie doslova ako na objednávku len znásobovalo moju radosť a pocit endorfínov, a rovnako tak aj prispelo k naozaj krásnym spomienkovým fotkám. A viete, ako sa oddychuje vo výške 1 946 m. n. m.? Úžasne! Pristihla som sa, že aj teraz, pri písaní tohto článku mám úsmev na tvári keď si spomeniem na ten pocit, ako som ležiac v tráve s lúčmi slnka priamo na mojej tvári počúvala to krásne ticho. To bola moja odmena. Samozrejme až po hrdosti na samú seba. Že som to dokázala, že som plakala len párkrát, že aj napriek tomu, koľkokrát som si povedala, že ďalej už nejdem, som ďalej predsa len šla. A tak som šťastná sedela na vrchole Kráľovej hole, mala úplne prázdnu a čistú hlavu a užívala si čaro prírody. A to všetko presne do chvíle, kým som si neuvedomila, že sa nejako budem musieť dostať aj dole. Teda nie len tak nejako, ale rovnakou trasou, akou som vyšla aj hore. Ak by ste si mysleli, že to už bude predsa jednoduché, moje kolená a lýtka by vás rýchlo vyviedli z omylu. Bohužiaľ, skotúľať sa dole nebolo možné, a tak som to opäť musela zvládnuť po svojich. No a keďže tento článok už píšem z pohodlia svojho domova, je jasné, že som sa bez ujmy na zdraví, a dokonca aj bez otlakov na nohách, zvládla z Kráľovej hole aj vrátiť naspäť do prirodzenejšej nadmorskej výšky.

Na záver by som si chcela poďakovať za to, že radosť z nevzdania sa zvíťazila! A už len jedno ponaučenie pre všetkých – nedajte sa oj… oklamať. Žiaden zelený strom na Kráľovej holi nestojí.

Reklamy
SYNOT TIP navýšený vstupný bonus stávka bez rizika - 950x100
Kliknite pre pridanie komentára

Napíšte odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.

Viac v Turistika