Krása je vraj vždy v oku pozorovateľa aneb ako som prešiel na elektromobil

Pri autách som tak trochu ako žena. Neriešim výkon ani značku, fascinuje ma skôr tva/á/r a farba. Krása je vraj vždy v oku pozorovateľa.

Môj otec /s mamkou/ mali Simcu 1301. Vyplatili ju v tuzexových bonoch. Asi polovicu si museli požičať. Strieborná šumnokráska slúžila rodinke skoro tridsať rokov. Keď mal otec na ceste na Balaton na tachometri stovku, nik by ma s bráškom nepresvedčil, že nemáme v garáži pretekárku. Keď Simcu po revolúcii naši predávali, borci v Hyndai srandovali, že jej máme vykať. Dodnes si pamätám šepotavý šelest jej nehy a vysmiatu prednú masku. Ešte aj tá polkružnicová trúba popri volante pripomínala po stlačení ston ranenej srnky. Stroj Simcy bol ako môj otec. Mal v sebe absolútnu galantnosť džentlmena, vďačnosť, pokoru a oddanosť.

Som vďačný Bohu, že mi bolo dopriate kúpiť si elektrické auto. So športovým espritom, blízke môjmu naturelu. Tridsaťročný vzťah s každým najazdeným kilometrom, či tankovaným litrom v zošite aký mal otec už síce nestihnem, spomienka na to všetko milé spojené s ním ale akoby aj mňa chcela urobiť lepším človekom.

Simca aj otec sú dnes vo večných lovištiach. Kým tam dorazím za nimi, verím, že ešte ubehne pár kilometrov.

Ďakujem…