Myslím si, že mi snáď ani neprináleží rozprávať o hre, v ktorej sám nie som world-class hráč. Viac-menej taký amatér. Vlastne ani nemám v úmysle vyučovať tu, ako sa má mariáš hrať. Skôr chcem povedať, ako som sa k nemu dostal a v čom vnímam jeho odlišnosť od ostatných hier (raz sme sa dali so Stewom do reči a nejak z toho vzišiel sľub, že sa do toho pustím a napíšem. Čo nespravíš pre triedneho?).
Karty som hral už od malička. To snáď asi drvivá väčšina z nás. Vo vinbargskej bytovke v 90-tych rokoch sme chlapci z bloku na medzipodlaží mastili geng. Na základke potajomky cez prestávky tiež. Tri hore so sestrou doma. V lete zas s bratrancami cisár – kráľ – komorník. Na strednej letela sedma a fajer. O slovenské korunky. Prší sme hrali v Tirolsku cez zber jabĺk. Nikdy ma nepriťahoval poker, žolíka zahrajem sporadicky a ostatné kartové hry ani nepoznám.
Na mariáši ma upútala akási sofistikovanosť. Zatiaľ, čo sa na stole, kde hrali kámoši fajera, kopili eurovky, dvoj-eurovky a sem-tam aj čosi viac, tak na druhom stole hrali ujkovia mariáš o centíky! Už to bolo pre mňa zaujímavé. Keď som mal čas, tak som ich začal pozorovať (nie tie centíky, samozrejme). Nelogické ťahy, zvraty, zmeny a slovíčka mi však veľa nehovorili. Všimol som si však, že pri hre ujkovia rozmýšľali. Pri fajerovi nemusíš. Musíš mať šťastie a dúfať, že ti príde správna karta. Tá, ktorú potrebuješ, aby si vyhral. Aj keď nič pre to nespravíš.
Tak som sa rozhodol, že jeden večer budem výlučne pri stole s mariášom a pokúsim sa zistiť podstatu hry, pochopiť pravidlá a možno sa ju aj naučiť hrať. Také krčmové empirické učenie. Chodil som okolo stola (predstavte si to) a pozeral, kto má aké karty, sem tam sa niečo opýtal, na každú šiestu otázku niekto niečo krátko vysvetlil. Ale furt nič. Tak som doma stiahol mariáš do notebooku a skúšal hrať. Do bludu. Nevedel som, čo znamenajú jednotlivé pojmy, ktoré ostatní hráči hlásili – farba, dobré, flek, vyšší, durch, betl, sedma, sedma proti… Tak som stiahol aj pravidlá a začal ich surovo študovať. Po pár dňoch som dokázal hrať mariáš na netobooku proti automatu ako-tak. Hral som a hral som. Trúfol som si aj do šibskej knajpy a tak to asi nejak začalo. S partiou v zložení Jano, Peťo, ujo Hajtol a ja, sme víkendy trávili hraním mariášu.
Hra je určená spravidla pre 3 hráčov, ale môžu ju hrať aj štyria (vtedy je to pauzovaný mariáš, pretože jeden z hráčov stále nehrá / pauzuje). Väčšinou sme hrali pauzovaného. Princíp je v podstate jednoduchý – poraziť protihráčov alebo jedného z nich. Pre iné varianty hry si môžete pozrieť oficiálne pravidlá na internete. Česká wikipédia to má slušne rozpísané a tiež aj stránky mariášovej ligy na Slovensku. Hej, existuje aj liga. Dokonca aj majstrovstvá sveta v mariáši (hoci pochybujem, že by na turnaj do Dolného Lopášova prišiel nejaký kamerunský mariášista). Mariáš je populárny v Česku, samozrejme u nás a mastí sa aj v Nemecku a Rakúsku. Maďari majú modifikovanú verziu Ulti, ktorá je pravdepodobne predchodcom mariášu.
Prečo sa vlastne hra volá mariáš?
V hre má najvyššiu hodnotu bodov dvojica kariet označovaná ako hláška. Je to buď 20 alebo 40 bodov (v tromfovej farbe). Tvorí ju kráľ a vyšník. Vyšník je vo francúzskych kartách označovaný ako dáma, teda kráľ s dámou utvoria sobáš – francúzsky mariage. Jazyk a história sú brutal.
Tiež som všimol, že hru takmer vôbec nepoznajú tínedžeri. Pravdepodobne aspekt istej serióznosti pri mariáši a typický obraz chlapov, omnoho starších ako oni hrajúcich ho, ich odrádza od naučenia sa tejto vynikajúcej hry. Hry, kde ozaj treba premýšľať, ktorá farba bude tromf, čo pôjde do talónu, s ktorou kartou začnem, čo si nechám na pomastenie, či som správne počítal tromfy a ostatné karty atď. Samozrejme, že mariáš ma aj element risku – ak sa rozhodneš, resp. tipneš, zle, tak stojí ťa to centíky. No na druhej strane sa mladým veľmi nečudujem – oni potrebujú fun a ekšn, vážnosť nabok. Tiež som iný nebol.
Situácia sa medzičasom u nás v Šibe trošku zmenila. Nie je krčma a ani ujko Hajtol už nie medzi nami. Nie, že by nebolo s kým iným hrať (naopak, hráčov je celkom dosť), ale on bol náš kartový tútor. Vždy sa mu chcelo hrať. S ním mala hra vždy náboj. Stále sa s Peťom a Janom doberali („To co ši tam teraz rucil?“, „Dze tak hraš?!“, „Zaplac kec neznaš hrac…“). Ja osobne som sa od neho veľa naučil. Pre mňa bol mariášový Pelé.
Virtuálne však hráme vždy. Aj cez prestávky v škole. Nie inkognito ako na ZŠ, ale na notebooku v kabinete.
Autor: Martin Mikula
