Babie leto v Tatrách

Podľa mnohých turistov je Priečne sedlo najnáročnejšou značenou turistickou trasou na Slovensku. Pre bežného turistu je to extrém, no pre človeka, ktorý má už čo-to v nohách, je skutočnou lahôdkou. Viem, o čom hovorím. Dal som to. Prejdete päť chát, dve nádherné doliny a jedinečné výhľady… 

Keď som pri jednej pivárskej debatke o tom hovoril, vzbudil som záujem priateľov a po štvrtom pivku bola partia hotová. O tom, že budú šliapať 10-12 hodín som radšej pomlčal. O prevýšení 1600 metrov hore a o tom, že nepremáva lanovka na Hrebienok, pre istotu tiež. Vybrali sme si krásny slnečný utorok a spoločne nadávajúc na správcu lanovky prekonávame peši prvé metre. A už to išlo ako po masle: Bilíkova chata, Rainerova chata a teplý čapovaný Plzeň na Zamkovského chate. Odborno-vedecké debaty striedali smiech s mlčaním a obdivovaním našich veľhôr.

Vstupujeme do Malej Studenej doliny, kde sa v závere pri Piatich Spišských plesách nachádza Téryho chata. Trošku pofukuje, ale v tejto výške (2015 m.n.m) nič mimoriadne. Po krátkej pauze obchádzame plesá a smerujeme do dolinky pod Sedielkom, ktorá hraničí s nástupom na Priečne sedlo. Keď som tu bol pred pár rokmi, bolo sedlo priechodné len z Téryho chaty. Dnes tu pribudlo o niečo viac reťazí a sedlo sprístupnili z oboch strán. Výstup je od Téryho chaty síce kratší, ale terén poriadne exponovaný. Podľa sprievodcu je do sedla 45 min, my sme to prešli za 30 a s úsmevom. Hore z výšky 2352 m.n.m. obdivujeme nádherné končiare Tatier – Gerlachovský, Lomnický, Slavkovský a Pyšný štít. Ale čas tlačí a treba pomýšľať na zostup. Ten je pomerne nekonečný – schádzame traverzom medzi kameňmi, dolinkou zvanou Strelecké polia. Keď zbadáme Zbojnícku chatu, radosť vystriedajú nadávky, lebo cesta k nej vedie okľukou, a žiadna skratka nepripadá do úvahy. Cestou stretávame podivne tackajúceho sa mladého človeka so zakrvavenými nohami. Po krátkej debatke či nepotrebuje pomôcť zisťujeme, že je Čech a že je po obrne. Čo dodať? Odvaha, hlúposť, splnenie sna? Nech si každý utvorí názor sám. Po hodinke sa k nám pridávajú dvaja chlapci z horskej služby a spolu prichádzame na Zbojnícku chatu. Tá je už bez turistov. Nevadí, dávame vytúžené pivko, polievočku, Jožkovu slaninku a rozoberáme Priečne sedlo. S úsmevom. Dole máme ešte hodinku a pol, rýchla spoločná fotka a šliapeme ďalej. Nohy sú čoraz ťažšie a terén náročnejší. Únava sa prejavuje u každého. Nakoniec za tmy vchádzame do Smokovca, kde nás víta jelenica s mladým jelenčekom. Pokojne sa nechávajú fotiť a akoby hovorili: „Kde ste boli tak dlho?“

Tatry sú proste zázrak, čo sa vždy opakuje…

Autor: Daniel Roman