REGETOVKA, 9. február 2020

Správy zo sobotňajšieho Findera po 13-tom čapáku mi na diaľku zvestujú, že regetovskú zem po nedávnych dažďoch prekvapivo kryje perina /COO??/ a ja viem, že nadchádzajúca noc zdupľuje Trittico, nech sa jej sny vôbec dočkajú rána. A že sa…

V nebomodrej belobe tu v nadmorskej výške 500+ nájdeš polihovať rozsypané hádam všetky perly, šperky i diamanty sveta a v živelnom súboji o najbrutálnejší „třpyt“ sa ti v bolestnom tichu samou nádherou podlomia kolená.

Tempom sfetovanej korytnačky to dávam cez un/ima/d/žina/bl/tovu líniu snehových čapíc, čo čupí na karaváne krovia a pripomína terakotovu armádu miliardy snehuliakov. Štíhle stopy nočnej srnky prchajúcej o polnoci z miestneho bálu nechajú paroháčikovi namiesto strateného kopýtka len bobek, čoby ale mnohí z v/n/ás nešťastne zamilovaných dali aj za to. Ujo Havran ešte stihne čiernu škicu na nebeský azúr a aj on to dá natesnotku. To je ok, kámo, dnes môžeš všetko. 

Som hore, čas na klasický regetovský thanksgiving. Koxo, snehu tu ozaj padlo viac než včera podprseniek v Narcose. Perleťovo biela skurka na hlbokej pahrebe najrýdzejšieho prírodného snehu podo mnou je prislabá na to, aby nepustila lyžu dnu, dosť ale silná nato, aby ju už nepustila do strany a von, v preklade, dole to môžem dať oblúkmi skokom alebo – na „hurkara“. Po prvých frajerinách velia pudy skončiť pri tom druhom, načo ti je Stýve strach, keď nemáš odvahu. Inak, pukal pod vami niekedy sneh ako ľad?

Dole od ucencúľovaného servisu cvaknem horu hôr so stopou hore aj dole a poďakujem jej za prijatie. Že ak by mi niekto núkal milión s tým, že sa tu nesmiem vrátiť, nedám mu čas na rozmyslenie. Bo načo by mi boli všetky peniaze sveta, keby som sa nemohol vrátiť domov.

Doregetovkovaňa, kamaraci!