BLM: Kľakať či nekľakať?

Heslo Black lives matter sa začalo šíriť svetom rýchlosťou svetla. Mimo diania sa neocitli ani svetové športoviská, na ktorých sa podpora prejavuje kľakaním na jedno koleno.

K tomuto gestu sa vyjadrujú redaktori z našej redakcie. Svoj názor môžete rovnako pridať aj vy, a to ako komentár pod článkom.

Timo

Protesty v USA spojené s rabovaním a nepokojmi boli sprevádzané jednou konkrétnou, no o to silnejšou myšlienkou – Black lives matter. Ako je však zvykom, každá takáto záležitosť do veľkej miery zasiahla aj dianie v športe. 

Heslo, myšlienka, idea či svetonázor Black lives matter dosiahol v športe nevídaných rozmerov. Jednotlivci ako Marcelo, Aubameyang, Thuram či napríklad Thierry Henry kľačali na znak podpory vyššie uvedeného. Všetky kluby v Premier League súhlasili, že po reštarte si všetci hráči oblečú dresy, kde miesto mena bude na chrbte black lives matter. Futbal to vsiakol naplno, no čo National Hockey League? Jedni kľačia, iní nie – zločin, neúcta? Nevedno. Každopádne je viac než isté, že myšlienka black lives matter je v dnešnej polarizovanej spoločnosť veľmi dôležitá a istotne už pomohla mnohým. Zároveň však patrí do skupiny tých ideí, ktoré sa proste nedajú nanútiť. Ten, čo nekľakne, nie je hneď rasista a tí, čo kľačia, nemusia byť hneď najsvätejší. Každá ľudská bytosť so základnou rozumovou výbavou by sa však nikdy nemala pozerať na ľudí inej pleti či kultúry cez prsty, nikdy. Zdravý rozum MATTERS.

Ifka

Dovoľte mi malý historicko-teologický exkurz. Klaňať sa = kľaknúť si na kolená, to je pocta, aká sa dávala bohom (či už v kresťanstve alebo v starších pohanských náboženstvách), vo včasnom stredoveku ešte kráľom. Aj to bol pozostatok pohanského názoru, že kráľ je živé božstvo. V súčasnosti si ešte občas nejaký gentleman kľakne pred svojou vyvolenou, aby ju požiadal o ruku. Gesto ako také znamená, že som niečo menej ako ten, pred ktorým kľačím. 

A to je bod, v ktorom je celý koncept zlý. Dobre, dajte tam nejaké gesto úcty, možno ruku na srdce, ale nie kľaknutie. To potom znamená, že „black lives“ sú niečo viac ako životy „whites“ alebo iných odtieňov šedej. A to sa dostávame k ďalšej verzii rasizmu. (A na tomto mieste si odpustím konštatovanie, že to všetko spustila smrť usvedčeného zločinca a narkomana, ktorý si rozhodne nezaslúži takú glorifikáciu, akej sa mu dostalo…)

Stew

Iste si už bol aspoň raz v kostole. Všimol si si pri príchode niektorých účastníkov do chrámu spôsob akým prejavia úctu, lásku, čokoľvek, k tomu, kvôli ktorému tu najskôr prišli? Úklon, prežehnanie, pokľaknutie? Na koleno, na dve, na žiadne, pomalé či nečitateľné prežehnanie, komický trh telom, prípadne radšej nič?

Často to na chvíľu riešime dnuká v sebe, pomyslíme si svoje, predstavíme si asi ako to robím ja, čo je ale najdôležitejšie je PREČO to dané gesto robím. Ak je úprimné, nie je vulgárne a neuráža, my ostatní by sme to nemali verejne odsudzovať. Osobne sa mi pokľaknutie na znak sympatií s hnutím BLM nepozdáva úplne, v preklade – viem si predstaviť menej kontroverzné, myslím však že rozhoduje jeho poslanie. Aby sme tu žili všetci v pokoji, mieri, rovnosti a jednote.

Tešíme sa na vaše názory v komentároch. ?