Phenomenal. 26. marec 2026. Bez roka moje kvintium. Prichádzam a pražská O2 aréna sa len pomaly zapĺňa. Prichádzam skoro. Naozaj skoro. Skúšajú sa mikrofóny, svetlá sa postupne rozsvecujú. Hľadám si to svoje miesto v plne vypredanej dvadsaťtisícovej hale. Nachádzam ho, sadám si a vdychujem vôňu studeného ľadu, vnímam hru svetiel z veľkoplošných obrazoviek, počúvam zvukovú skúšku Libora Boučka, ako mu perfekt ide ingliš a aký má naživo mikrofónový hlas so všetkými alikvotnými tónmi.
Rare. Je to tentokrát iné. Už som v tej slávnej outú bola (jasné, že na Daru, a áno, aj na Helenu), ale tentokrát je to iné. Fakt iné. Aj sa tešíš, veď v živote som na takom podujatí svetového rangu nebola, aj dumeš, lebo veď čo keď neskočí ten štvoraxel dobre a ty by si mu to zlato po tých šiestich kruhoch na hrudi taaaak dopriala. Zatiaľ očiam neveríš. Lebo… kedysi v soc- i postsoc-časoch si svetové súťaže vnímala ne-ko-neč-ne vzdia-le-né (max tak videné v televízii). A teraz sú tu. Priamo pred tvojimi očami. Svet sa na-o-zaj míľovými krokmi posunul.
Atmospfere. Pomaly zabúdaš na prvú storku spred hodiny, keď ti miss na entry ľahkým gravitačným pohybom nadol šmarila čoko-polomáčané sušienky, áno, do koša a spolu s nimi tam pristála aj citrónová vesna a minerálka. Au☹. A keď už cítiš Iliov parfum vo vestibule haly, prichádza druhá pani security, ktorá na prvú dobu oznamuje, že špička krasobruslo-sveta predlžuje ranné tréningy a už teraz ráno je sklz začiatku krátkych programov cca jednu hodinu. (Aby bolo jasné, tenkrát po druhé sú biscuits zdarne dnu v hale – jedna nula pre mňa 🙂 ).
Genius. Vraciam sa myšlienkami späť, majstrák začína, sledujem korčuliarikov jedného po druhom a dumem, že Japoncov vizuálne nerozlíšiš, Európanka by sa isto pomýlila aj v tom, ktorý je jej muž. 🙂 Hudba á la Let’s dance – aj mimoni, aj Koleníkova iconic čača, aj sláky, aj ploužáky… Pri Hagarovi už hala vrie, vieš rukou presne ukázať, kde sedí Slovák. 🙂 A tak príde on. Jeho korčuliarska výsosť Ilia. Asi všetci prišli kvôli nemu. Človek by povedal, že (pri všetkej úcte) i hroby v Holešoviciach ostali prázdne, lebo všetky duše sú tu. Zajazdil ako pán. Zdá sa, že ani nekorčuľuje, ale levituje dva centimetre nad ľadom. Pri všetkých tých odskákaných štvoritých máš pocit, že to skáče umelá inteligencia, nie človek. A tak má po krátkom programe na hrudi gold. Nateraz niet na Zemi lepšieho. Zvláštne, ako niektoré duše dokážu spájať skrz-naskrz planétou. Nesie svetlo. Svojou bojovnosťou, tímovosťou, odhodlanosťou, skromnosťou, talentom. Spojil srdcia. A to je v dnešných časoch najviac. Rozsvietiš seba = rozsvietiš iných. Lebo nie koľko ľudí ťa obdivuje, ale koľko je vďaka tebe silnejších. Kľakol pod šiestimi kruhmi, ale vstal. Lebo niekedy sa ťa život nepýta, proste ťa zlomí. Všetci raz kľakneme, ale nech je nám Iliovo redemption kompasom. Tak nám, Pánboh, pomáhaj. A to som ešte nevedela, že onedlho bude tento Kráľ na ľade i nad ľadom stáť dvadsať metrov odo mňa. 🙂
Unique. Jasné, že sme vyňuchali, kde býva, jasné, že oproti outú, a tak oslava bez mála kvintia začala presne tam. Zábava v plnom prúde, prosecco len tak tieklo, debatky s Ruskami, obzerance všetkých tých salchow/lutzov/rittberger/atď-skákačov… Vo foajé stretávame aj (zatiaľ neznámu) mladú kazašskú krasokorčuliarsku hviezdu, ktorá nám ukázala svoju fotozbierku so všetkými súčasnými skatingstars a lúčila sa s nami slovami: „Prídete aj zajtra sem? Lebo s vami človek nemôže byť smutný.“ Poteší. 🙂 Aj tá čokoláda, ktorú som od neho dostala k dňu raždeňja. Presne takú, akú majú na jeho fotkách tí slávni korčuliari. Budeme teda sledovať vývoj mladej krasokorčuliarskej generácie, možno mu raz o 15 rokov budem niekde na svetoch tiež tlieskať k medaile (na Insta odpísal, že sa isto ešte niekde uvidíme, lebo už má nové foto s korčuliarskou elitou. Raz bude mať isto aj medailu na krku. A my sa mu pripomenieme s hotelom Stages.) A tak si oslavuješ, konverzuješ, humoríš a tu zrazu, kde sa vzal, tu sa vzal, zlatý korčuliar dvadsať metrov od nás. Deň raždeňja je magický. Dejú sa v ňom nadpozemské veci. Lebo prvotný sen bol vidieť toho nadpozemského Iliu Muromca možno tak o štyri roky na ďalšej olympiáde. A tak pozor na to, čo si zapraješ. Lebo štyri roky sa ti vedia scvrknúť aj do 41 dní. 🙂 Einstein so svojou teóriou by mi to možno aj vedel vysvetliť.
Energy. Nimbus 7000 lieta. 🙂 Ešte ho nezaparkujem. Odškrtávam teda dvoch z troch. Maty vtedy tancoval odo mňa 20 metrov, Ilia stál odo mňa 20 m. Ostal len Rómeo. Rozmýšľam, čo ich troch spája. Hudba. Jeden na ňu tancuje, druhý podľa nej spieva a tretí sa podľa nej pohybuje na ľade. Hudba je fenomén. Viva la musica. Bolo to veľkolepé, videla som celú súčasnú svetovú mužskú krasokorčuliarsku špičku. Mission accomplished. Nateraz môj splnený Artemis 2.
P. S. 1 A ja že načo som sa v rannej mladosti toľko učila ruštinu. Teraz viem. Zabavíš sa s Ruskami, porozprávaš s Kazachom a rozumieš aj bilingválnemu trojnásobnému majstrovi sveta.
P. S. 2 Ešte pár športovcov/umelcov/doplň si in the world na gúglenie a moja angličtina pôjde exponenciálnym radom nahor.
P. S. 3 Keď to chceš, nie je čo riešiť. Neprekáža ti ani 6 minút v rade, ani 16 fotiek pozerajúc si ich dookola, ani 60 eur za vstupenky, ani 600 km preletieť za 60 minút, ani tých 6000 myšlienok v hlave – víriacich o tom celom, ani tých 1600 sekúnd – za ktorých napíšeš tento blog.
P. S. 4 Ok, pristávam z ľadovej planéty späť na Zem. 🙂
Autor: Džej-dží
