…Ako sedemročná som si prvýkrát sadla do školskej lavice. Každé ráno som sa tešila do školy, aktovka s dokončenými domácimi úlohami musela byť vždy večer už zatvorená, potom ma čakal (ako každé dieťa) večerníček a s pusou od mamky som zaspávala. Takýto bol asi každý deň. Po škole som čakala ocka alebo mamku, aby ma odviezli na plaváreň.
S plávaním som začala na prvom stupni a vlastne som takto „preplávala“ celú základnú školu, až kým sa predo mnou neotvorili dvere strednej školy. Plávanie bolo vtedy pre mňa asi všetkým. Spolu s bratom sme reprezentovali školu a dosiahli sme slušné výsledky. Tréningy neboli vôbec jednoduché, ale bavilo ma vyhrávať, a práve to ma posúvalo ďalej a ďalej. Popri plávaní som sa začala venovať lyžovaniu a po pár mesiacoch som už pretekala vo Východoslovenskej lyžiarskej lige. Každý športovec vie, že ak chce byť v niečom úspešný, musí sa tomu venovať čo najviac. A inak to nebolo ani v mojom prípade. Chodila som na tréningy 2-3x do týždňa a neraz som odišla z tréningu s plačom: “Zasa som minula bránku. Zasa som vypadla. Ako chcem uspieť cez víkend, ak som dnes neprešla trať čisto?”
Začiatky boli ťažké. Nedarilo sa mi tak, ako som si to predstavovala, no keď prišlo prvé ocenenie, nakoplo ma to. Potvrdilo sa porekadlo „Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku“. Na každom tréningu sme mali ťažšie trate než na pretekoch. Vždy pred štartom som si vravela, že musím to dať tak, ako by to bola moja posledná jazda. Začalo sa mi dariť. Postupne prišlo 6. miesto, 5. miesto…. až som zrazu v kategórii junioriek stála na stupni víťazov. S plávaním som medzitým skončila a venovala som sa iba lyžovaniu. Popri škole to nebolo až také ťažké, keďže som stále ešte drala lavice základnej školy. Zároveň som hrávala volejbal a reprezentovala školu v skoku do diaľky.
Spomínam si na jeden letný deň. Skončila sa mi škola a mala som voľno. Sadla som si na lavičku s mojou kamarátkou a rozmýšľali sme, čo budeme robiť. Stačil jeden pohľad vľavo na futbalový štadión a už som kráčala smerom k nemu. Prešla som bránou, ktorá delila našu školu od štadióna, ľahla som si na mäkký trávnik a uvedomovala som si, kde som. Som na „posvätnom“ mieste futbalistov. Síce len akomsi pomyselnom, ale predsa len na mieste, ktoré je pre nich všetkým. Zažmúrila som oči a začala som snívať, že behám za loptou po ihrisku, dávam góly jeden za druhým a vtom prišiel nejaký pán k nám a vraví: “Čo, dievčatá, piknik?“ V tom okamihu zmizla moja „bublina“ a spolu s kamoškou sme sa ospravedlnili a už nás nebolo. Pred spaním som nad tým rozmýšľala a cítila som, že ma tam čosi ťahá, že sa vo mne prebúdza nejaký pocit, láska k futbalu. Nebol to určite len nejaký chvíľkový pocit. Môj ocko sa taktiež venoval futbalu a asi sa to tiež nejako na mňa prenieslo. Od toho dňa som nad tým rozmýšľala takmer neustále. Túžba vyskúšať to bola silnejšia ako pri akomkoľvek inom športe, a že ich teda bolo neúrekom. /pokračovanie už zajtra…/
Autor: Lívia Kuľková
Upravil: BROsport
