Tvrdí chalani, ktorí sú prísni na seba, na spoluhráčov, tvrdí na súperov, a predsa plní smútku, bolesti, pocitu bezmocnosti a krivdy, ak odchádzajú ich najbližší. Ak odchádzajú tí, s ktorými strávili hodiny na palubovke, ktorí ich do života vyzbrojili cennými radami, a ktorým mohli hovoriť tak obyčajne a jednoducho – kamaráti.
A zrazu odišli. Bez náznaku, bez rozlúčky, bez možnosti vrátiť sa. Ivan Hargaš, Jaroslav Papiernik a Martin Harabis. Tri mená, tri životy naplnené hádzanou, traja skvelí ľudia, tri predčasné odchody.
IVAN HARGAŠ – úspešný slovenský hádzanársky tréner, ktorý niekoľko rokov viedol aj slovenskú reprezentáciu a s českým tímom Karvinej získal tri majstrovské tituly.Okrem toho pôsobil tento skúsený kormidelník na klubovej úrovni v českom Zubří, na Slovensku sedel na lavičke Považskej Bystrice a Hlohovca. Jeho posledným pôsobiskom bol rakúsky Leoben. „Bol to skvelý tréner, absolútny profík, neskutočne pozitívny človek aj v tej najnegatívnejšej situácii. Dokázal nás vyhecovať takým neuveriteľným spôsobom, že som dostal červenú kartu za to, že som sotil rozhodcu po odpískaní sedmičky a ani som pri tom nemal pocit viny,“ spomína karvinský hádzanár Martin Struhala.
Trnavčan Ivan Hargaš sa napriek svojmu pozitivizmu a vrodenej ambicióznosti rozhodol v septembri 2010 odísť. Mal len 62 rokov.
JAROSLAV PAPIERNIK – rodák z Hriňovej, významná osobnosť českej i slovenskej hádzanej. V roku 1976 úspešne reprezentoval Československo na OH v Montreali, kde nastúpil v piatich zápasoch a strelil päť gólov.
Naposledy bol trénerom tímu HC MŠK Považská Bystrica a deň pred rozhodujúcim bojom o slovenského hádzanárskeho majstra s SKP Sečovce tragicky zahynul. Odchovanec košickej hádzanej, kde neskôr pôsobil aj ako tréner tamojších VSŽ, sipriepustku z tohto sveta vypýtal vo veku 50 rokov.
O poslednom z trojice MARTINOVI HARABISOVI je tých informácií najmenej. Nič to však neuberá na fakte, že to bol vzácny človek. Slzy v očiach Martina Struhalu hovoria za všetko. A tak už len dodáva: „Bol to vynikajúci hádzanár, skvelý kamarát, priateľ do pohody i nepohody, človek plný energie a zábavy.“ Napriek tomu to nestačilo. Nestačilo to nato, aby tu zostal.
Dnes je ťažké pýtať sa prečo a ešte ťažšie by bolo odpovedať. Na niektoré otázky niet odpovedí. Zostanú ale našťastie spomienky v srdciach tých, ktorým bolo dopriate prejsť s nimi časť svojej životnej cesty.
