Mierne mrazivý vietor a slniečko s babkinou protézou ma vítajú o desiatej na skoro ľudoprázdnom svahu. Po dvoch jazdách na zvyškoch zratrakovaného „mančestru“ na malom kopci prichádza čas dobyť vrchol hory a nechať vyhladované ego dostať to, po čo dnes prišlo. Traverz na Háčko, počas ktorého skúmam sneh jak Winnetou stopy Siouxov prezrádza, že rozbiť ľadovú škrupinu pri jazde dole bude tentoraz určite ťažšie ako naposledy. Predtuchy vtedy ani netušili, ako nedocenili realitu …
Hneď pri druhom oblúku mi preborený sneh zoviera nohy do klieští a absolútna neschopnosť otočiť rýchly klz lyží dáva týmto jedinú, poslednú šancu. V stratenom pocite, keď akákoľvek snaha prehráva boj s nevyhnutnosťou viem, čo bude nasledovať a len v blesku sekúnd dúfam, že to neskončí horšie ako by mohlo. Strach má rýchlosť svetla a zdanlivo mizne až v spontánnom výkriku podvedmia a šlehe po papuli od ľadovej periny kdesi tam het hlboko pod ňou. V krku cítim oheň a 6 sekúnd hľadám, kde mi odpadla hlava. Hlina s trsom trávy na špičke lyže len potvrdzuje, že horšia už by mohla byť asi len rana od Tysona. Kua.
Zbytok dňa šmýkam s Johnym na malom svahu a relaxačne orieškujeme pri už slniečkovom bufete. Prextovci, Guľovci, pár známych. Jediné, po čom ale túžim je masáž krku, za ktorú by som dal ešte i teraz komukoľvek čokoľvek…
Doregetovkovania, kamaraci.
Futbal
