Misia smrti

Minulý režim, ktorý by sme najradšej vymazali z pamätí i zo spomienok, sa nám, žiaľ, často pripomína v „pozostatkoch“ činov, ktoré napáchal, neberúc ohľad na nič a na nikoho. Zahrával sa s osudmi ľudí, s ich zdravím i životmi.

A tak keď v noci z 25. na 26. apríla 1986 explodoval v černobyľskej jadrovej elektrárni na Ukrajine reaktor a rádioaktívnym mrakom boli v priebehu niekoľkých hodín zamorené územia Ukrajiny, Ruska a Bieloruska, nebol žiaden problém ututlať čo najviac informácií a nechrániť životy svojich ľudí. Nebol teda ani problém pokračovať v prípravách na medzinárodné športovo-kultúrne hry mládeže, ktoré sa konali v malom ukrajinskom mestečku, vzdialenom len 60 km od epicentra jadrovej explózie. A už vôbec nebolo nijakým problémom poslať na tieto hry z bývalého Československa 6 dní po výbuchu 18 mladých športovcov – zväzákov, veď to mala byť pre nich česť vycestovať do krajiny neobmedzených možností.

Misia smrti. Tak nazvali športovci účasť na spomínaných hrách. Z 18-člennej skupiny dnes žije len jeden, a aj ten si v svojom objemnom chorobopise nájde zapísaných šestnásť diagnóz. Bývalý futbalista, hokejista a kolkár Pavol Bicák, rodák  z Veľkého Šariša, spomína: „Stranícki papaláši vedeli, že nás posielajú na smrť, zatiaľ čo my sme sa o tejto černobyľskej havárii dozvedeli až priamo na športoviskách. Okamžitý návrat na Slovensko ale nebol možný, to by nás boli hneď pozatvárali za ohováranie všemocného Sovietskeho zväzu a jeho komunistickej strany.“

Keď dnes pozerá na zoznam s menami osemnástich športovcov, cíti krivdu. Pri sedemnástich menách už urobil krížik. Vraj následky ožiarenia. A aj on žije dnes len zázrakom. Alebo silou vôle. Dostal sa síce z kómy, no všetok čas trávi na chodbách nemocníc.

Zarážajúca je aj tá skutočnosť, že sa im za to, že ich poslali na výpravu smrti, kde každá hodina znamenala ohrozenie života, nikto nikdy neospravedlnil. A dnes, okrem posledného černobyľského mohykána na Slovensku, by už nebolo ani komu povedať „prepáčte“. Ale pozostalí možno ešte čakajú…