Sledujte nás

Ostatné športy

Ako som si splnil sen v Krakowe

Keď som pred vyše dva a pol rokom v parku v Ljubljane po prvýkrát v živote zabehol viac ako 8 km na jeden šup, začal som v mysli pestovať myšlienku o dovtedy neuskutočnenom sne – zabehnúť maratón.

Vždy som ho túžil aspoň raz zabehnúť, ale kvôli mojej „nevytrvalosti“ som to stále odkladal na neurčito. Tak sa aj stalo, že som pri dlhých tratiach ostal, a neostal som sám. Trénovať tiež začala aj moja priateľka Bára, ktorá s vytrvalostným behom viac-menej tiež začínala. Pre prípadné vyvedenie z omylu, netrénovali sme na maratón, ale len tak sami pre seba, pre pocit sebazdokonaľovania. Trvalo vyše roka, kým sme sa prihlásili na prvé preteky (5 km a 10 km).  Výsledné časy nás oboch milo prekvapili a motivovali nás ďalej sa zdokonaľovať. Neskôr sa Bára dostala ku knihe, ktorá razantne zmenila náš postoj k technike behu a k behu vôbec ako takému. Kniha sa volala Chi-running a hlavne sa zameriavala na štýl behu bez zranení a s čo najnižšou námahou. Spolu s novou bežeckou technikou sme sa heroicky prihlásili na polmaratón v Brne a asi po dvojmesačnej drine sme ho na jar 2015 aj úspešne absolvovali. Vtedy som si vravel, že s prekonávaním dlhých tratí si dáme na istý čas pokoj, a že na maratón si ešte počkáme, keďže posledné kilometre 21-kilometrovej trate neboli podľa nášho gusta. Koncom roka sme sa už zahrávali s myšlienkou pokúsiť sa aspoň nájsť vhodný maratón. Aby nebol príliš skoro, ale ani v lete, aby nebol príliš ďaleko, či niekde po kopcoch alebo v Prahe (v desať tisícovom dave sa nám behať nechcelo). No prišli Vianoce a Bára mi oznámila, že sa jej s taťkom podarilo nájsť ideálny maratón, ktorý by dokonca nadväzoval na náš 4-mesačný maratónsky tréningový plán. Ešte v ten deň sme sa všetci traja registrovali na 15. ročník krakovského maratónu a dobrodružstvo mohlo začať.

 Tréningový plán trval dlhých 18 týždňov a bol stavaný na dosiahnutie požadovaného času. Prvých 5 týždňov som trénoval na dosiahnutie času v cieli 3:15 s piatimi tréningami do týždňa. No neskôr som sa pridal k Báre a presedlal na 4 tréningy týždenne s časom v cieli 3:30. Obom nám bolo jasné, že takýto čas bude veľmi náročné dosiahnuť, ale ako sa vraví: „Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku.“

S plnením plánu to bolo ako na hojdačke, spočiatku to šlo a diverzita tréningov pridávala na atraktívnosti. Tiež s rastúcimi dĺžkami tratí rástol aj čas trávený na tréningoch, niektoré trvali aj 4 hodiny. A tak sa stalo, že miestami som ich mal plné zuby. No ako čas plynul, maratón sa blížil, tréningový plán sa naplnil, až prišiel 15. máj 2016 a my sme stáli v štartovacom poli spolu s ostatnými asi 5500 maratóncami na „Rynku Glownom“ v Krakowe.

Bolo tesne pred deviatou hodinou ráno, keď zaznel štartovací výstrel. Chôdzou sme prešli štartovacou lajnou a potom ešte minútku trvalo, kým sme dosiahli bežecké tempo hodné maratónu. Atmosféra bola úžasná, všetci diváci v centre mesta nás povzbudzovali, tlieskali nám, ochotne som si s nimi podával ruky. Po celej trase maratónskeho okruhu nás sprevádzali rôzne kapely, DJ-ovia, bubeníci a iné zábavné skupiny ľudí, ktorých úlohou bolo dotvárať správnu atmosféru týchto veľkých pretekov. Behalo sa nám vynikajúco, s tempom niečo málo pod 5 minút na kilometer. Poctivo sme sa držali pacemakera s balónom označujúci čas 3:30 v cieli. Tak som bol uchvátený atmosférou, že som prestal vnímať čas a zrazu tu bol ôsmy, 15-ty a 20-ty kilometer. S Bárou sme sa stále držali spolu, ale začínal som cítiť, že sme predsa len možno to tempo trochu prepískli. Po začatí druhého kola sme sa na seba prestali „čakať“ a každý z náš už mal svoje vlastné tempo. S medzičasom 1:44:00 na polmaratóne to predsa bolo odvážne tempo. U mňa prišla prvá kríza na 26-tom kilometri, kedy som takmer nárazovo spomalil o viac než pol minúty na km. Z užívania si trate sa moja pozornosť zmenila na sledovanie občerstvovačiek, kedy som vždy do seba hodil kúsok banánu, do vrecka si vzal kúsky tabuľkovej čokolády a samozrejme, že som vypil aj jeden až dva poháre vody. Na 31. kilometri sa mi do rúk dostál čokoládový gél, ktorý spôsobil, že som prvýkrát prešiel do chôdze, ale tiež sa mi s ním podarilo zažehnať krízu na takmer desať minút. Kríza sa vrátila a ja som už len s nedočkavosťou vyhľadával ďalšie označenie kilometra. Čo i len menšie stúpanie alebo výbeh na most už pre mňa znamenalo veľkú prekážku, ktorá ma stála veľa síl, ale nevzdával som sa. Cítil som, že už mám krok možno raz toľko kratší ako na začiatku a na 36-tom kilometri som začal pociťovať aj bolesť v chrbte. Mal som velikánsku chuť zastaviť sa, ľahnúť si, ale vnútorný hlas mi vravel, že len bež ďalej. Posledné kilometre maratónu ma priviedli do zvláštneho stavu, v ktorom moja jediná starosť bola neprestať behať a okrem toho mi všetko bolo jedno. Po 40-tom kilometri prišla najťažšia skúška v podobe silného protivetra, pri ktorom sa môj beh viac podobal na krkolomný výklus. Vtedy som už  ale vedel, že posledné dva kilometre už dám a skôr som mal starosť o to, ako sa darí Báre. Posledných  700 m som sa cítil ako hrdina. To som už behal do kopca po ulici v starom meste vedúcej priamo k cieľu, obklopenej davmi ľudí, ktorých fandenie a povzbudzovanie ma primälo k vyburcovaniu všetkých síl, o ktorých som ani nevedel, že ich ešte mám. Hoci ma väčšina bežcov obehovala, bol to neskutočný zážitok, uvedomujúc, že o chvíľku si splním životný sen. Usmievajúc som so zdvihnutými rukami prešiel cieľovou rovinou a konečne som sa mohol bez výčitiek zastaviť. Zastavujem hodinky, na ktorých svieti presne 3:41:00. Ešte som si to ani poriadne neuvedomoval, čo som dokázal a už mi jedna slečna gratulovala k úspechu a dávala na mňa pozlátený alobal na zahriatie a druhá mi vešala na krk medailu. Zrazu som nevedel, čo mám robiť, chcel som si sadnúť alebo si aspoň kľaknúť, ale ani jedno z toho sa mi nepodarilo. Po dvoch minútach sa v cieli ukázal aj Bárin taťka a po ďalších piatich minútach sa v cieli ukázala aj Bára a mne sa na tvári rozžiaril ešte väčší úsmev. Bol som na ňu nesmierny hrdý, ako aj na nás všetkých. Do šatní to potom bola ešte veľmi dlhá cesta, ani nie preto, že to bolo ďaleko, ale kvôli tomu, že to fakt nešlo. Sprcha a masáž nôh nás trochu postavili na nohy, ale trvalo to ešte pár dní, kým mi zmäkli moje „kamenné“ lýtka.

Pre niekoho môže maratón s časom 3:41:00 neznamenať nič mimoriadne, ale pre niekoho môže znamenať zážitok, na ktorý do konca života nezabudne. A preto, keď máte nejaký „nesplniteľný“ a nesplnený sen, stačí vyjsť zo zóny pohodlia, niečo pre to obetovať a hlavne sa nevzdávať. Tiež som si kedysi myslel, že maratón je len pre vyvolených.

Autor: Michal Gajdár

Prihláste sa na odber noviniek

Reklama

Futbal

Sledujte nás na Facebooku

Viac v Ostatné športy