Pamätám si, ako by to bolo len včera… a pritom je to už viac ako tri a pol roka. Sedeli sme v obývačke, popíjali spolu s bratmi a našimi vtedajšími priateľkami, keď tu zrazu v telke vybehla reklama na ČSOB maratón, myslím, že to bol ročník 2014. Pozerali sme upútavku a Ďodik (najmladší z nás bratov) poznamenal, že to musí byť teda poriadna makačka zabehnúť 42,2 km.
Jasné, že som mu hneď protirečil, že v pohodičke, že to dám kedykoľvek (no veď sme popíjali 🙂 ). Do tohto osudného dňa som sa máločo hýbal, robil som majstra na logistike a keďže som mal pracovníkov zmeny ako tak zaučených, tak som väčšinu času trávil pri PC. Len tak znudene som sledoval, čo nové vo svete, a na nočnej sme s kolegami sledovali filmy. Čo vám budem hovoriť, boli to časy bujarých osláv, pizze, „mekáčov“ a podobných obžerstiev.
Veď som aj tak vyzeral, pri výške 193 cm som mal úctyhodných 131 kg. Otec si zo mňa často robil žarty, že potrebujem podprsenku, lebo mám veľké prsia a podobné nezmysly. Že som ako prasiatko, ktoré sa dobre naje a zaspí na gauči.
Ale späť k podstate. Slovo dalo slovo a ja som sa s bratom stavil, ako inak, pri popíjaní a o ďalšiu fľašu alkoholu 🙂 Podmienkou výhry bolo dobehnúť alebo aspoň nejako dôjsť do cieľa v časovom limite 5 hodín. A tak som v sobotu ráno vyrazil z Malaciek, kde som v tej dobe býval, do Bratislavy, konkrétne k obchodnému centru Eurovea. Spotil som sa len pri nastupovaní do vlaku, ale nahováral som si, že je horúco. Pri registrácii na mňa dievčence zazerali, keď som sa registroval rovno na maratón. Jedna sa mi tak milo prihovorila: „ Trúfate si?“ „Áno,“ vyslovil som pohotovo a s veľkým sebavedomím. Keď z rozhovoru postupne pochopila, že som nikdy nebehával, čoho dôkazom bolo aj moje veľké brušisko, len nechápavo pokrútila hlavou. Snažila sa mi vysvetliť, aké je to nebezpečné a čo všetko sa mi môže stať. Ale práve v tom je krásna a sladká nevedomosť. Jednoducho som na jej rady vykašľal.
Došiel som späť domov a oznámil všetkým, že deň na to štartujem na svojom prvom maratóne. Jasné, že všetci to brali ako silácke reči pri poháriku a že k tomu vôbec nedôjde. Ale opak bol pravdou, vedel som, že konám správne. Niečo mi vravelo, že to dokážem.
Je nedeľa ráno a ja stojím pred Euroveou nervózny ako pes, všetci behajú hore-dole, majú za sebou strečing a ja len stojím a dívam sa. Vtom ku mne doľahne provokačná otázka od brata Ďodika, ktorý to mal celé na svedomí: „Nechceš sa rozbehať?“
Približne päť minút do štartu, kopec ľudí, stretávam kolegu z práce Marcela, podáva mi ruku a praje veľa sily. Marcel je hobby bežec, ale maratón si nikdy netrúfol, išiel len polovicu. Ale ja nie som hocikto, ja som KNAP, a preto dám hneď celý maratón. Ďodik ma volá k sebe. Dve minútky do štartu, a ja od neho konečne počujem, že sa mám na to vykašlať, že už som ako keby vyhral a že mi tú fľašu kúpi. Jasné, že som nesúhlasil.
Som na štarte. Neskutočná atmosféra, kopec ľudí, nikdy som nič také nezažil. ŠTART… a nič. Stojíme. Som na konci davu, nebudem sa predsa trepať dopredu. Stále nič… no zrazu sa dav pohne, krôčik po krôčiku a už ideme. Všetci mávajú, tak mávam aj ja. Neviem komu, ale mávam. Prvý kilometer za mnou, úplná pohodička. Stretávam chalana, ktorého sa pýtam, aký ma cieľ. Vraj dôjsť do cieľa v limite. Super, pridám sa a ideme spolu. Kecáme, a tak aj štvrtý kilometer ide hravo. Bežíme neskutočne rýchlym tempom, vietor vo vlasoch (v tej dobe som si to myslel 🙂 ), ale v skutočnosti sme len prešľapovali z nohy na nohu a očumovali dievčatá, ktorá má aké pekné pozadie, ktorej ako krásne vejú vlásky zo strany na stranu a podobné mužské reči, len aby sme nemlčali ako ryby 🙂 Bum, a zrazu hranica 21 km, obiehame druhýkrát okolo cieľa a závidím polmaratóncom, že to majú z krku. Až teraz si začínam vravieť: „Kurňa, ešte raz toľko.“
Nechcelo sa mi, ale hrdosť mi nedovolila vzdať to. Môjho sparinga (dodnes neviem meno, ale myslím, že sa volal Maťo) začalo pobolievať rameno a začal spomaľovať. Snažil som sa ho ťahať, ale na 27. km „odpadol“ /DNF – nedokončil, vzdal to/, a tak to ostávalo už len na mne. Neviem presne, ale myslím, že od 33. alebo 34. km sa môj pohyb už nedal nazvať beh, ale skôr rýchlochôdza :), ale neprestával som, šľapal som ďalej, ľavá, pravá, ľavá a tak ďalej. Na 36. km sa ku mne na bicykli pripojil jeden zo staff ľudí a trošku ma motivoval. Asi to vyčítal z mojej tváre a grimase. Fakt som mal toho plné zuby, a tak som si len neustále opakoval musím, musím, musím, musím ísť ďalej, musím dôjsť do cieľa. Chalanisko ma sprevádzal asi po 38. km, ďalej ísť nemohol, musel strážiť svoj úsek. Tak som len poďakoval a šľapal si ďalej svoje. Bolo mi ťažko, všetko ma hrýzlo, všetko mi vadilo, prišiel 39. km a do cieľa ešte 3,2 km. Mal som pocit, že tie tabule niekto presúva a vzdialenosť medzi jedným a druhým kilometrom sa stále zväčšuje. Prišlo mi to nekonečné. Začínal som dostávať kŕče (s odstupom času, keď už behávam dlhšie a používam rôzne gély a magnézium, premýšľam, že je vlastne zázrak, že som kŕče dostal až na posledných troch kilometroch). Vtedy som s niečím takým nemal žiadne skúsenosti a nevedel som si pomôcť. Zastaviť som nemohol, lebo kŕče by boli väčšie a silnejšie, tak mi neostávalo nič iné len pokračovať.
Bolo mi do plaču. Zbadal som lavičku a chcel som si sadnúť. Ale akonáhle som spomalil, dostavili sa také kŕče, že som musel pokračovať. Bolel ma celý človek a do časového limitu /pre ČSOB maratón je to 5 hod./ a splnenia mojej stávky ostávalo niečo okolo 14 minút. Nevládal som, nikde nikoho. Toto bol bod zlomu, skutočne som sa chcel na to vykašlať. Mal som dosť. Otlaky na nohách, oškreté bradavky /to sa stáva silnejším postavám pri dlhom behu, tričko doslova zošúcha bradavky do krvi, preto sa prelepujú leukoplastom, robí to kopec bežcov ako aj bežkýň, ale ja som to v tej dobe nevedel/, no chuť dôjsť do cieľa bola väčšia a pocit z vyhratej stávky a tá hrdosť … nič, znovu len ľavá, pravá a nekonečné opakovanie „musíš, musíš a musíš“. Posledný kilometer a slzy na krajíčku. No keď som v diaľke zbadal cieľovú rovinku, akoby tá bolesť odišla. Začal som šprintovať, veď na časomiere bol čas 4:59: nejaké drobné. Naberal som rýchlosť a dýchal a zrýchľoval. Vtom som zbadal brata a moju bývalú priateľku, ako na mňa kričia: „Poď, poď, ty to dáš!“
Posledné metre a som v cieli. Zadychčaný ako lokomotíva a… sklamaný. Cieľom som prešiel v čase 05:01:03, takže som to nedal. Mrzelo ma, že nedostanem vydretú pamätnú medailu. Vtom však ku mne pristúpila milá slečna a spomínanú medailu mi zavesila na krk. Radosť sa dostavila po pár minútach, keď som si uvedomil, čo som vlastne dokázal. Hneď po radosti sa dostavili aj kŕče 🙂 Vtedy som však zároveň pochopil význam slov, ktoré mi raz ktosi povedal, že neskutočne unavený sa cítiš 100 m pred cieľom, no magickým prebehnutím cieľovej čiary si už úplne v pohode. Sľúbil som si, že medaila, ktorú mám na krku za „svoj výkon“, určite nie je posledná. A tak sa začala moja športová hobby kariéra triatlonistu. Chcel by som týmito riadkami poďakovať svojej rodine a bývalej priateľke Martine, že mi vždy boli oporou, podporovali ma a verili vo mňa a v moje schopnosti, keď som to v začiatkoch potreboval najviac. Za to, kde som dnes a čím som dnes, im patrí veľká vďaka.
Autor: LUKÁŠ KNAP
