Ďanová, tak sa volá dedinka, kde sa organizuje Turčiansky amatérsky triatlon, a ktorú som donedávna vôbec, ale vôbec nepoznal a ani len netušil, že existuje.
Všetko sa to začalo na plaveckom tréningu v stredu, keď sa ma tréner Maroš opýtal, či chcem ísť do Ďanovej na triatlon. Pohotovo som odpovedal, že ak môžem, veľmi rád. A tak som sa dostal na môj prvý olympijský triatlon vôbec… (Akosi som zabudol, ako som nepripravený išiel už aj na maratón 🙂 )
Je sobota ráno… som hore od pol 5 a pomaličky sa balím, kontrolujem po 38-my krát všetky veci a… nie, vôbec nie som nervózny :). Na raňajky len tak skromne rožok s džemom (aj tak by som do seba nič viac nedostal) a čakám, kedy si ma pred hotelom vyzdvihne klubová dodávka. Nervozitu strieda adrenalín a pocit šťastia, ja idem na preteky na olympijský triatlon. Naložili sme bicykle a všetky veci, zabuchli sa za nami dvere a poď ho smer Ďanová.
Cesta s Marošom je nezabudnuteľný zážitok sám o sebe :), ale aj tak sa mi, našťastie, podarilo na chvíľku zdriemnuť a prebudiť sa niekde tesne pred Ďanovou. Na jeden deň by toho adrenalínu a napätia bolo až príliš. Vyložili sme veci, rozložili stan, aby sme mali kde hlavu skloniť, beachflagy a rozdali sa štartovacie balíky. Po chvíľke prichádza naša parťáčka Danka s rodičmi, keďže ženy a veteráni štartujú ráno o 9-tej hodine. Moja kategória je naplánovaná na príjemnú 14-tu hodinu. Síce je ešte len pol 9 ráno, ale už teraz slnko pripeká viac ako príjemne, takže popoludní to bude ešte luxusnejšie. Odniekiaľ sa objaví Maroš a hovorí mi, aby som sa vyzliekol a hádže po mne klubové tričko a podáva mi aj šiltovku. Waau, paráda, konečne vyzerám ako jeden z klubu a nie ako čierna ovca. Nesmiernu radosť som v tej chvíľke pociťoval, a to som ešte nevedel, že to nie je všetko.
Štart žien bol na spadnutie, a tak som sa rozhodol, že sa pôjdem pozrieť, a možno od starších pánov, ktorí majú nejeden triatlon za sebou, niečo odkukám, čo by som vedel využiť alebo čo skôr nerobiť a čomu sa vyhnúť. Stál som pri depe a díval sa, ako sa kto obúva do tretier, ako sa naskakuje skrz gumičky a tak. Keď už som mal pocit, že „všetko“ viem, potreboval som aspoň na chvíľu skloniť hlavu, aby som oddýchol a zároveň sa chránil pred čoraz viac pripekajúcim slnkom.
V našom stane už spal Franta, mladý nenápadný chalanisko z Moravy, tak som si ľahol a snažil sa nemyslieť na to, čo ma onedlho čaká, odpočívať a užívať si peknú sobotu. Do toho som počúval organizátora, ako komentuje preteky, na ktorom mieste je ktorý pretekár a ktorá je naša Danka v celkovom poradí. Čím viac sa blížila 14. hodina, tým som bol nervóznejší. Neviem, koľko bolo presne hodín, niečo okolo poludnia, keď tréner zrazu z batohu vyberá trisuit (triatlonová kombinéza) a podáva mi ho. Padla mi sánka a hneď nato mi dáva úžasné plavecké okuliare so slovami, aby sa mi dobre plávalo… a že dnes to musím ísť luxusne. Nedokázal som nič povedať, vysúkal som zo seba len to tradičné „ďakujem“ a naďalej som zotrvával v šoku. Nebudem tajiť, že som bol prekvapený, potešený a nesmierne vďačný a šťastný. Waau, moja prvá kombinéza a profi okuliare. Marošovi som poďakoval ešte minimálne dvakrát, chcel som povedať, aký som šťastný, ale nechcel som vyzerať ako nejaký trapko. Vo vnútri som však bol šťastný ako malé decko, ktoré dostalo vysnívanú hračku. Je pol jednej a s Frantom si začíname pomaličky pripravovať bicykle, obliekať sa a chystať si veci do depa. Krvi by sa vo mne nedorezal, veď na takú vzdialenosť som ešte neštartoval. Mal som za sebou len jeden triatlon, aj to len šprint v hobby kategórii. Bál som sa, že to nedám alebo niečo pokazím, chcel som však ukázať trénerovi, že si tie veci naozaj zaslúžim a som hoden toho, aby som patril do klubu.
Tréner ma ešte poprosil, aby som si z bicykla podával všetky kapsičky a veci dole, že vyzerám ako turista a nie ako triatlonista :).
Ideme do depa, polhodinka do štartu, ukladám si veci a bicykel, posledná kontrola a vraciam sa do stanu. Neskutočne som bol nervózny, dostávam posledné rady, čo, ako, kedy a kde, a dostávam posledné motivačné slová od trénera: „Lukáš, aj keď skončíš posledný, aj keby si to šiel štyri hodiny, nerieš, choď si to hlavne užiť.“ V tom okamihu som si vlastne uvedomil, že presne o tom to celé je, zistiť, kde sú moje hranice a hlavne, užiť si to.
Desať minút do štartu, všetci pretekári sa zhromaždili v depe, kde začalo predstavovanie desiatich najlepších pretekárov, a pomaly sa presúvame na pontón. Minúta do štartu, adrenalín strieda nervozitu a radosť, šťastie sa premiešava s obavami najmä z 1500-metrového plávania.
A je tu štart. Skáčem sekundu po výstrele do vody (voda príjemne prekvapila :)) a začínam plávať kraul, v hlave si vravím – pomaly, neponáhľaj sa, pokojne, záber, záber, záber, nádych…
Kraulom som vydržal plávať asi tak 150 metrov, a tak som sa vrátil k prsiam, plával som a vravel si, že si to užívam, díval som sa na pretekárov predo mnou a plával si svoje tempo a štýl, ktorý mi moje telo dovoľovalo. Prvé kolo za mnou a vchádzam do druhého. Snažím sa nemyslieť, že má čaká ešte jedno, začínam pomaličky cítiť ruky, ale vravím si, že to prejde. Premýšľal som, ako vyleziem z vody, kde, ako sa opriem, dobehnem do depa, nasadím helmu, nasuniem tretry, beriem bicykel a… a vtom to príde… Ježiš, tréner ma zahluší, ja som zabudol prehodiť na veľký prevodník :). No nič, plávam ďalej, keď tu zrazu na konci môjho druhého kola preletia vo vode najprv prví dvaja pretekári a následne po nich ďalší traja. Neriešim, že mi dali kolo, na to som zvyknutý z maratónskych behov, kde mi víťaz pravidelne dal kolo :), len som obdivoval ich štýl plávania a kondičku. Vchádzam do tretieho kola, zisťujem, že nie som na tom až tak zle, že ešte ďalší traja sú v podstate za mnou. Snažím sa udržať tempo plávania, koniec tretieho kola, za chvíľku preplávam mojich obávaných 1500 m a pritom ja vodu milujem. Začína má dobiehať jeden z plavcov, doťahujem sa na posledných 50 metrov, teraz ide o to, kto skôr vybehne z vody. Podarilo sa… prvý vyliezam a klusom vchádzam do depa, robím to presne tak, ako som si to predstavoval, keď som plával vo vode.
Snažím sa dobehnúť nejakého pretekára a držať s ním tempo a možno neskôr ho obehnúť, ale nakoľko som nikdy bezhákový triatlon nešiel, netuším, ako to spraviť. Vchádzam do dedinky, hneď na to pravotočivá zákruta a mierny stupáčik. V diaľke vidím pretekára, trošku pridám a dobieham ho, sťahujem meter po metri, keď tu zrazu z ničoho nič „vybehol“ predo mnou ďalší kopec. Moje tempo po rovine a do kopca sa nedá porovnať, obzerám sa a za mnou ďalší pretekári, ktorí ukrajujú svoju stratu a využívajú moju slimačiu rýchlosť do kopca. Nevzdávam sa, šľapem ďalej. V podstate ani netuším kam, sledujem šípky a ďalších pretekárov. Vchádzam do Ďanovej a Maroš na mňa kričí, aby som oddychoval a nedupal do pedálov. Mierne stúpanie k rybníku a ďalšia otočka, prechod Ďanovou a ďalší stupáčik, rovinka a… opäť môj obľúbený kopec. Obehujú ma ďalší pretekári. Snažím sa držať s nimi krok s odstupom 10 m, ale kopec mi tých 10 m znovu poriadne zväčšil. Opäť stretávam policajnú motorku a Frantu, ktorý je na prvom mieste. Hovorím si, chalanisko je fakt frajer, a ako sa míňame, Franta na mňa kričí: „Poď, poď…“ Tak funím a šľapem ďalej, obrátka a zjazd. Teším sa, že tu tie stratené metre stiahnem, darí sa mi, ale tiež zisťujem, že tréner mal opäť pravdu a litrová voda bude očividne málo. No nič, musím šetriť, prichádzam k rybníkom a pri ceste stretávam krásnu čiernovlásku v plavkách s nádhernými prsiami.
Obrátka a vchádzam do posledného 13-kilometrového kola. V Ďanovej stretávam Maroša na bicykli s pokrikom „Udrž to!“, a tak šľapem a šľapem do pedálov, lenže každý kopec sa mi zdá čoraz väčší a strmší. Som posledný, počujem motorku za sebou, ale snažím sa nedepkáriť. Idem si svoje tempo, aké môžem, zrazu obrátka a už len zjazd a koniec cyklistickej etapy. Čakajú ma posledné štyri kolá po 2,5km. Tak sa už jednoducho len veziem a predstavujem si, ako prichádzam, zosadám a odkladám bicykel, odopínam helmu, obúvam botasky a vybieham. Asi kilometer pred koncom stretávam opäť tú krásnu čiernovlásku, a zisťujem, že človek má hneď krajší deň. Poslednýkrát sa za ňou otočím a vtom prásk do jamy s kolesom. „Dilino, vysyp sa tu kvôli žene :).“ Vchádzam do depa, a robím všetky úkony mechanicky presne tak, ako som si to predstavoval, obúvam botasky, napijem sa ešte vody (chválabohu, že som si nechal jednu fľašu v depe), dávam klubovú šiltovku na hlavu a vybieham na trať…
Maroš mi ukazuje, že mám zvoľniť a nikde sa neponáhľať. Prvá občerstvovačka bola asi po 100 m výbehu z depa, poučený z maratónov som spomalil a prešiel do chôdze. Jeden pohár som vypil, druhý vylial na hlavu a dal sa do klusu. Ani netuším, aké tempo som šiel, nemal som ani mobil, ani hodinky, nič. Len som klusal a hovoril si: „Dva kroky nádych, dva kroky výdych.“ Po kilometri ďalšia občerstvovačka, snažím sa nemyslieť, že ma čakajú ešte tri kolá, ale premýšľam nad kade čím. Už neriešim ani to, že som posledný, už sa len snažím, aby som došiel. Mrzelo by ma, kedy som pre niečo nedokončil pretek, ešte nikdy som to neurobil, vždy som došiel do cieľa, vždy. Ani tentokrát to nebude inak, vravím si. Prvé kolo za mnou, vbieham do ďalšieho, v diaľke sa zbiehajú mraky. Vravím si: „Super, už len nech začne pršať,“ a smejem sa . Meter za metrom prichádzam do tretieho kola a búrka vyzerá čoraz reálnejšie a vážnejšie, začína sa blýskať a zdvíhať vietor. Dúfam, že nezrušia preteky, to by bola riadna smola. A tak trošku, ale fakt len trošku pridávam do kroku a vchádzam do posledného kola, vietor je čoraz silnejší a ako na potvoru fúka rovno do tváre. Poslednýkrát beriem vodu a už len kilometer a som v cieli, klušem ďalej a prichádzam na záverečnú rovinku. Smial som sa, že zrušia cieľ, lebo to bol nafukovací oblúk a ja nebudem mať, kde dobehnúť 🙂 A veru, ďaleko som od pravdy nebol. Keď prichádzam do cieľa, začína poprchávať, posledné metre prebieham už len kobercom , žiaden nafukovací oblúk a ani časomiera. 🙂
Vlastne ani neviem, za aký čas som to dal, lapám po dychu, beriem melón a ani si vlastne neuvedomujem, čo som dokázal. Vtom prichádza Franta a blahoželá mi spolu s Marošom, no na žiadne sentimentálne reči niet čas. Poriadne sa rozlialo, a tak balíme veci a hľadáme útočisko v aute. Až keď som si konečne sadol a díval sa, ako prší, začal som si pomaličky uvedomovať, čo som dokázal.
Teraz už viem, že som sa dlho v živote hľadal a všetky moje kroky a chyby viedli k tomu, aby som sa dostal k triatlonu, pretože toto je to, čo sa mi páči, čo ma baví a čo chcem robiť aj naďalej. A už teraz viem, že toto isto nebol môj posledný triatlon…
… po roku
Je to už skoro rok od štartu na TAT v Ďanovej na olympijskom triatlone (1500 m plávania x 40 km bicyklovania x 10 km behu) a viac ako tri roky od môjho prvého maratónu.
Obzrúc sa dozadu si uvedomujem, že veľa vecí sa v mojom živote zmenilo. Presťahoval som sa z Malaciek do Bratislavy, zmenil som dvakrát prácu, prijali ma do Prestigio RealizTeam-u, jedného z najprestížnejších slovenských triatlonových klubov. To, čo som spolu s nimi dokázal za rok, by som sám dal možno za desať. Tréningy sú občas náročné, ale zato veľmi pomôžu na pretekoch. Je skvelé mať takýto úžasný tím ľudí okolo seba a trénovať spolu s nimi, smiať sa, ale aj trápiť sa, ak na to príde. Neskutočne mi pomohli , „nakopli“ k lepšiemu a rýchlejšiemu ja. Mnohokrát sa mi nechce ráno o piatej vstávať a ísť na ranné plávanie, ale Katka ma zakaždým „vykope“ z postele. A to ma privádza k mojej najväčšej a najkrajšej zmene, doslova životnej zmene. Katka, moja priateľka, teraz už snúbenica a snáď o rok v apríli aj pani Knapová (keď si to dovtedy nerozmyslí 🙂 ), je tým najdôležitejším človekom v mojom živote a vlastne aj v športe.
Stále usmiata, s optimizmom a veľkou chuťou do života. Bez nej by som to určite nedokázal, skĺbiť náročnú prácu, večernú školu francúzskeho jazyka, tréningovú prípravu na Half-Ironman triatlon – 2 km plávanie – 90 km bicykel – 21 km beh (len pre info, tí najlepší to dajú za viac ako 4 hodiny), ktorý by som chcel absolvovať o rok v lete, a prípravu na svadbu, ktorá bude, ako inak, v Bardejove.
Pred nami je ešte dlhá cesta… ale som rád, že po nej nekráčam sám, že mám Katku, bratov, rodinu a kamarátov, ktorým všetkým patrí moja veľká vďaka, a ktorým ich láskavosť a podporu snáď budem môcť raz vrátiť.
Autor: Lukáš Knap
Futbal
