Rege dole hlinou

Nedeľa, januárová obloha rozpúšťa v príjemnom mínuse chumáč zlatistých kader a ja tuším, že prichádza čas sprobovať to, čo ma zdnuká hlodá zopár rokov. Regetovka mala ešte včera na wiki dvadsaťjedna obyvateľov, dnes bude dobre, ak sa všetkým vyhnem.

Na miestnom háčku /H – hlavný svah/ nekráka pred obedom ani vrana a okrem vyziabnutého ratraku prosíkajúceho po rokoch o glg nafty tu v nebeskom tichu nájdem už len tri hanblivé srnky hodvábne tiahnuce do zamrznutej húštiny k poľskej hranici. Odkopnem hrdzavú šrubu, čo vypadla zo zašlých čias slávy miestneho lyžiarskeho raja, nasajem z vetríka, čo to na mňa skúša odkedy som oprel Hajdukove kameňáky o zabudnutý YES-ski servis a očami premeriam výšku snehovej pokrývky atakujúcu das trinásť milimetrov. Dobre, so srieňom z rána štrnásť.

Výstup zo základného tábora úplne hore si stále trúfam aj s ľahšou 18-kou na chrbte, po rekognoskácii terénu pod salomonkami ale rýchlo spoznám, že dole by to bolo už len s jej pomocou pri nakladaní na vrtuľník, čo by tu po mňa aj tak /nikdy?/ neprišiel. Pripínam lyže na ľavej strane /na slovenské pomery/ mamutieho kopca a chcem silno veriť, že ma Epe aj s rodinou nefotografuje z chaty pár metrov podo mnou /foto krása zamrznutej vody/. Bombovačka dole v pluhovom oblúku plaší všetky hraboše i krty z 1523 kôp hliny a pripomína komfort pri štúdiu zhužvaného letáku na Rohypnol. Potiahnem neistý sopeľ a sľúbim, že dnes ozaj len tri jazdy. Prvá, posledná a nikdy viac. 

Slnko tu na háčku padá v strede zimy za horizont pár minút pred jednou a ja som rád, že to spolu s pohraním sa so všetkým tým čo má človek bežne v hlave stihnem predtým, ako tak spraví. Lebo ako vraví bráško Tomi, čiarka za lyžovačku platí nech je akákoľvek a ako vraví bráško Marek – jeden “nevydarený” deň na lyžovačke je furt lepší ako dva vydarené v robote…