Futbal. Jedni ho milujú, iní nenávidia, no všetci ho hrajú. Aspoň kým sú deti – a kým sa pri ňom nedokaličia.
Keď sa opýtate malých chlapcov, akému športu sa venujú, často je to práve futbal. Kolektívne naháňanie lopty, ktoré sa dá praktizovať úplne všade, kde je aspoň trocha rovná plocha. Alebo aj na miernom svahu. Trocha adrenalínu, potu a zdravého prekárania.
Aj dievčatá majú radi futbal. Niekedy pre pekných futbalistov, inokedy pre hru samotnú. Nebola som výnimkou. Ako malé dievča som hrávala v našom pouličnom zmiešanom družstve. Popravde, technika mi veľmi nešla, no aspoň som sa mohla vyblázniť. Futbal sme hrávali aj v škole. Opäť bez výraznejšieho úspechu. Hm, až na jeden. Keď som raz na poste brankárky chytila delovku jedného spolužiaka, získala som obdiv celej triedy (všetci moji spolužiaci šli pred tou strelou inštinktívne k zemi a pohľad toho spolužiaka, keď videl, že z toho predsa nebude gól, stál za všetky drobné).
Byť futbalovým brankárom je skvelá pozícia pre neveľmi akčných športovcov. Po väčšinu času stepujete pred bránkou. Na rozdiel od kolegov sa prakticky nezadýchate a máte dosť času na vlastné myšlienky. Pravda, väčšinu času zúrivo jačíte na spoluhráčov, aby poriadne hrali (a oni potom zúrivo jačia na vás, ak nechytíte loptu).
Moja futbalová kariéra vyvrcholila na strednej škole. Vlastne mi to tak trocha zvýšilo: v štrnástich som si zlomila prst na nohe (sesternica mala nápad, že ma bude učiť saltá), v pätnástich povolil ľavý lakeť (zbohom „ručné“ loptové hry), v šestnástich som si zranila aj ľavý členok – a dobehala som. Jediné, čo som ešte zvládla, bolo podupkávať v bránke a sem – tam vybehnúť po zatúlanú loptu.
Všetko to pobehávanie a podupkávanie skončilo jedného júnového rána. Bola som na návšteve u známych, ktorí mali troch malých chlapcov. Vonku bolo krásne, slniečko hrialo a mne napadlo, že zoberiem špuntov na dvor, aby sme si zahrali futbal. Tráva bola ešte mokrá od rosy. A ako som sa na ňu rozbehla…
…nasledoval exemplárny príklad pádu na zem s tichým chrupnutím v pravom zápästí.
Proste som si zlomila ruku. Najprv som si myslela, že to nie je nič vážne (tak som s tou ovisnutou a napuchnutou pravačkou šla na druhý deň na prijímačky na vysokú školu), no na ďalší deň som to už nevydržala a napochodovala na pohotovosť.
Bolo po futbale. Nadobro. Ako vynaliezavá mladá žena som si čoskoro našla náhradu. Asi mesiac po mojom úraze som šla so spolužiakmi na chatu. Ešte stále s rukou v dlahe. Jedna kamarátka priniesla bedminotové rakety. Keďže som nemala veľmi chuť na najobľúbenejší národný šport (slovenskú hádzanú) ani na jeho následky (hod šabľou), tak som do polámanej pravačky zovrela raketu a šli sme si pinkať. Prestali sme až po polnoci, keď zhasli pouličné lampy.
Môj muž hovorí, že futbal nie je šport pre chlapov. Iste aj vďaka (Oscarovým hereckým) „výkonom“ jeho svetových hviezd. Spôsob, akým fabulujú zranenia, je často oveľa fenomenálnejší ako spôsob, akým ovládajú loptu. Jedno je však pravda: len čo sa naša dcérka naučila chodiť, šiel s ňou na dvor, aby ju naučil kopať do lopty. A toto leto to naučí aj nášho syna.
