Pred pár rokmi som prvý krát počula termín TETÁNIA v súvislosti s asi 11 ročnou dcérou mojej kamarátky. Nechcela som tomu venovať pozornosť, snažila som sa, aby jej rozprávanie o symptómoch prešlo len tak okolo mňa.
Mám totiž od roku 2004 silne vyvinutý syndróm bieleho plášťa. V tom roku mi zomrelo bábätko. K lekárovi sme prišli s banálnymi príznakmi a skončilo to zle, úplne najhoršie. Odvtedy sa (keď môžem) vyhýbam lekárom, nemocniciam, diagnózam a všetkým debatám so zdravotnou tematikou. Chytá ma panika pri každej banálnej návšteve lekára. A asi sa už toho nikdy nezbavím. Strata dieťaťa človeka jednoducho navždy poznačí.
Žijeme dnes vo veľmi rýchlej dobe. Väčšina ľudí žije v strese, zhone, obavách, nestíha oddychovať. Aj ten čas plynie akosi rýchlejšie. Chronický stres, psychické vyčerpanie. Človek často cíti, že by mal zvoľniť svoje tempo, ale nedokáže to, alebo mu to nedovolia okolnosti. Mozog si nájde cestu, ako dať najavo, že už je toho dosť. Odpoveďou tela na stres a preťaženie organizmu, ktorý nemá čas na regeneráciu, často býva tetánia.
V týchto dňoch je tomu presne rok, čo som zažila svoj prvý tetanický záchvat, pričom som vtedy netušila, čo to je. Myslela som, že mi nesadlo víno, ktoré som večer predtým vypila s kamoškou. Aj keď ten stav mi pripadal ako mimoriadny trest za to vypité víno… Mala som pocit, že umieram.
Ale keď sa po 2 týždňoch ten stav opakoval už bez požitého vína, vedela som, že je niečo zle.
Pocit smrteľnej nevoľnosti všetkými možnými spôsobmi. Od hlavy, od žalúdka, od srdca. Strach a panika, stiahnutý žalúdok. Svet okolo mi pripadal nereálny, ako vo sne, všetko sa točilo a vlnilo… Silná triaška a zároveň oblievanie horúčavou, pocit, že nemôžem dýchať, sipenie, hyperventilácia, mdloby. Tlak v hlave, tlak na hrudi, šialené búšenie srdca, tŕpnutie tváre a rúk, sucho v ústach. Útek na wc, kde som nevedela, čo skôr… však viete čo tým asi myslím, či nauzea (zvracanie) či klasické AKÚTNE použitie wc (ospravedlňujem sa za detaily tohto opisu). Všetko naraz! Pocit, že môj život sa asi končí, panický strach z možnosti náhlej smrti… Tetánia má širokú škálu príznakov. V najhorších prípadoch človek omdlie, alebo sa dostáva do kŕčov. Proste niečo strašné.
Neváhala som. Okamžite som kontaktovala lekára a prešla som cez psychiatra, psychológa a neurológa. EEG, EMG, CT hlavy, endokrino vyšetrenie. TOTO som určite už nikdy viac zažiť nechcela! Predstava, že by som tým mala ešte raz prejsť, bola silnejšia ako môj strach z bielych plášťov.
Moja diagnóza znela: tetánia.
Odvtedy som tetanický záchvat mala ešte niekoľkokrát. Raz ma dokonca odviezla záchranka. V nemocnici, kým mi tiekla infúzia, som dostala od sestričky cennú radu, ako záchvat zvládnuť svojpomocne – v žiadnom prípade v začiatku záchvatu nedýchať zhlboka, lebo inak sa nepodarí ho potlačiť a on sa rozvinie v plnej „paráde“. Aj keď paradoxne, vtedy mám práve nutkanie dýchať zhlboka (keďže mám pocit nedostatku vzduchu) a to je tá najväčšia chyba. Treba vedome dýchať plytko, t.j. veľmi krátky nádych a pokojný výdych, chce to cvik. Alebo dýchať do sáčka, spätne vdychovať vydýchnutý vzduch, čo jednak človeka núti dýchať pokojne a pomaly a zároveň sa tým zvýši tlak oxidu uhličitého a tým aj prenikanie minerálov do medzibunkových priestorov.
Tetánia je zákerná vec. Záchvat prichádza nečakane, znenazdajky, vôbec nepotrebuje nejaký provokačný faktor. Niekde som čítala, že tetanický záchvat je dočasné peklo a povedala by som, že je to celkom výstižné vyjadrenie. Na internete je milión päť odborných článkov o tetánii, lebo je to novodobá pliaga, ktorá útočí na čoraz väčší počet ľudí. Kdesi som zachytila informáciu, že popis tetánie bol zadefinovaný až po roku 2000, dovtedy táto diagnóza neexistovala.
Šokujúce pre všetkých, ktorý si prešli tetanickým atakom je to, že lekári sa o tejto diagnóze vyjadrujú tak, že to ani nie je choroba, iba syndróm. A že pri nej nejde o život, záchvat odoznie. Ale subjektívny pocit je taký, že človek má pocit, že pri samotnom záchvate zahynie. A po záchvate ostáva celý deň vyčerpaný a vyžmýkaný ako pomytok, neraz bezprostredne po ataku padne do tvrdého spánku, tak veľmi ho to vyčerpá. Preto ma vie vytočiť, ak niekde čítam , že tetanický atak je neškodný stav. To mohol napísať len niekto, kto to nikdy nezažil na vlastnej koži.
Mohlo by sa zdať, že okrem samotných atakov, tetánia bežný život nijako neovplyvňuje. Ja osobne som za ten posledný rok zaznamenala prudko zvýšenú únavu, ktorá ma sprevádza každým dňom. A viem, že nie som jediná, únava je bežná pre všetkých tetanikov.f Okrem toho, všade kam sa pohnem, so sebou nosím KPZtku, krabičku poslednej záchrany, v ktorej mám sáčok na dýchanie, magnézium a lieky na upokojenie, ktoré bežne neužívam, len keď cítim, že to na mňa ide…
Čo s tým?
Jedinou liečbou tetánie sú vysoké dávky magnézia. Keďže stres zvyšuje spotrebu horčíka v tele, je treba ho dopĺňať, lebo nedostatok horčíka v tele sa najvýraznejšie prejaví vo fungovaní nervového systému. Vhodné je tiež doplniť vápnik a vitamín D.
Tetánia často súvisí aj so syndrómom vyhorenia a preto sa veľmi odporúča zmena životného štýlu, ktorá zahŕňa nie iba zdravú životosprávu a šport, ale aj čas na relax, meditácie, prechádzky v prírode, dostatok spánku. Nájsť si čas na svoje dávno zabudnuté koníčky, zmeniť myslenie v pozitívnejšie a zvoľniť životné tempo. Zmenežovať si čas tak, aby si oddýchlo nielen telo, ale aby si odpočinula aj duša.
Bohužiaľ je to tak, že tieto rady často odbijeme s tým, že proste na také veci nemáme čas a hotovo. Podceňujeme potrebu regenerácie tela a psychohygieny a často nás k tomu donúti až takýto kolapsový stav, ktorý dokáže pekne vystrašiť a znepríjemniť život.
Takže do novoročných predsavzatí vrelo odporúčam zaradiť čas na relax a zmenu životného štýlu.
Veľa zdravia, pohody, pozitívneho myslenia, dobrej nálady a oddychu v Novom Roku želám…
