Tak, a je tu hystéria. Zrušené športové podujatia, nedostupné úrady, zavreté kostoly, niekde aj školy.
Ešte pred pár týždňami sme počúvali o nejakom „koronavíruse,“ čo robí paseku v Číne. Vďaka globalizácii ho už máme tu (hurá). Keď sa naši štátni predstavitelia rozhodli zakročiť, internet zaplavilo mnoho protichodných reakcií. Na jednej strane pocit hnevu voči nezodpovedným cestovateľom, ktorí vedome taja, že boli v Taliansku (a je ich dosť!), na strane druhej vyjadrenie, že „nikto sa nepamätá, aby sa kvôli chorobe niečo rušilo.“
Iste, nepamätajú. Len málokto sa dožije dvesto rokov, aby si na to pamätal. Opatrenia, ktoré máme na našom území – a na území okolitých štátov – vôbec nie sú také „nepredstaviteľné“ a „bezprecedentné“.
Povedala som si, že na tomto mieste zužitkujem svoje znalosti z histórie a pripomeniem vám udalosti roku 1831 – epidémiu, ktorá pripravila o život státisíce ľudí. A ktorá začala rovnako nenápadne ako korona.
Cholera mala svoj pôvod v Perzii. Akútne hnačkovité ochorenie s rýchlym a drastickým priebehom tam každoročne zabilo mnoho ľudí. Pravda, kým väčšina obyvateľov sedela doma a nikam necestovala, choroba sa nešírila. Všetko sa zmenilo v roku 1830, keď sa tamadiaľ vracali domov ruskí vojaci. „Vďaka“ mizernej hygiene ich mnoho ochorelo a zomrelo. A kadiaľ šli, tam s nimi putovala aj choroba.
Koncom roka 1830 už cholera úradovala v Rusku, Poľsku a na dnešnej Ukrajine (vtedy súčasť Ruska). Naše územie bolo vtedy súčasťou Rakúskej monarchie, kde vládol už starší, no prezieravý panovník František. Keď sa dopočul o blížiacej sa epidémii, nariadil sériu opatrení, tak podobných tým dnešným.
Obmedzil sa voľný pohyb osôb. Na hraniciach stáli hliadky, ktoré nepustili nikoho, kto prejavoval známky choroby. Cholera, na rozdiel od koronavírusu, má veľmi krátku inkubačnú dobu, a tak sa dá odhaliť „na pohľad“ veľmi rýchlo.
Zrušili sa jarmoky a spoločenské podujatia. Pre vtedajších ľudí, ktorí cestovali tak maximálne do najbližšieho mesta na trh, bolo zrušenie obchodu iste dosť obmedzujúce. V dnešnej súvislosti sa pýtam, prečo aj teraz nezavrú obchodné domy: tam sa predsa premelie toľko ľudí…
Neskôr zakázali aj bohoslužby. Omše sa slúžili v prázdnom kostole, veriaci boli povinní ostať doma. Pokiaľ teda natrafíte na internete poznámku o tom, že „ani za vojny sa kostoly nezatvárali,“ je to síce pravda, ale… počas cholerovej epidémie zatvorené boli.
Nechýbali ani hygienické opatrenia: chlórovali sa studne, vrchnosť sa snažila o osvetu v oblasti osobnej hygieny (neznie vám to podozrivo súčasne?). Potom tu boli aj hrozivejšie opatrenia, ako príprava hromadných hrobov mimo obce. Športové podujatia neboli zakázané z jediného dôvodu: že v tom čase žiadne neboli. Keby už vtedy existovala olympiáda či svetový pohár v biatlone, hokeji či futbale, určite by zrušili aj tie.
Počas cholerovej epidémie v roku 1831 zomrelo v uhorskej časti monarchie (t.j. na dnešnom Slovensku a Maďarsku) viac ako dvestotisíc ľudí. V postihnutých oblastiach to predstavovalo 5 – 10% populácie (!). Straty v rámci celej Európy si netrúfam odhadnúť, no určite prekročili milión. Pri dnešnej medicíne by sa väčšia obetí dala zachrániť. Toto číslo je desivé, no bez karanténnych opatrení by bolo zrejme oveľa vyššie.
Teraz, keď tu máme začínajúcu epidémiu s možnými smrteľnými dôsledkami, prosím vás všetkých o zodpovedný prístup. Vy ten bacil možno „rozchodíte,“ no pre vášho suseda, kolegu, matku, dcéru… pre nich by to mohlo byť osudné.
