Lockdown stories: Bežkárska premiéra

V dnešnej časti príbehov z lockdownu by som rád priblížil deň, kedy som naštartoval svoju bežkársku kariéru. A komu inému, ak nie vám, drahý kolektív.

Minimálne dva roky som sa v hlave pohrával s myšlienkou, že bežky vôbec nie sú zlý nápad na zimnú aktivitu. Počas tejto zimy som nad tým stále rozmýšľal hlavne vtedy, keď som sa z okna zahľadel na zasnežené pláne a háje bardejovského okresu. Je tu ale jeden problém, nemám bežky. Ani viazanie. Ani topánky. Ale ako praví starofínske príslovie, kde je odhodlanie, tam sú dobrí ľudia, ktorí ti ochotne požičajú celý equip. Dohady a predstavy sa premenili na realitu najmä vďaka mojej #B, ktorá mi v piatok /29tehoprvý/ napísala, že poďme sa bežkovať. Výstroj vybavená, test z nemčinky odovzdaný a reku čo sa stalo sa už neodstane, poďme na kopec.

Prešov bez P nás víta v síce mierne zahmlenom, ale zato sychravom popoludní. Dnes ma však od prvej skúsenosti s najelegantnejším národným športom neodradí nič. V štvorčlennej skupine, ktorej skúsenosti s light verziou lyží bez lyžiarok sa dali vykukať už pri obúvaní, sa oddávam prvému zážitku. Poviem vám, že síce mám za sebou celkom úspešný bežecký rok, ale toto bol celkom zaberák. Ruky bo sa odrážaš, nohy bo sa posúvaš, hlava bo sa nechceš zbierať zo zeme. Oddychová makačka. Fakt. Zdravíte ľudí a oni vás, o kopček ďalej skacká srnečka nadšená jak Timo po výplate a ja si užívam okamih. Nejde o literárno ani o umelecko, ide o to, že som ani raz za 1hod35min nespadol. Podpisy až na letisku.

Ďakujem účastníkom zájazdu. Ďakujem za výstroj. Ďakujem za kvačku v životnom wishliste. Jak by povedali susedia s lepším futbalom a turizmom, życie. Držte sa kolektív.