Do akej miery ovplyvňujú pohlavné rozdiely športovú výkonnosť?
Tretia časť: muži, ženy a tí „iní“
Pokiaľ ide o športovcov, všimla som si určitú zvláštnosť. Aj vy ste už zrejme počuli o delení ženských postáv na „hruštičky“, jabĺčka“, „presýpacie hodiny“, „atletické typy“ … Nuž, bez ohľadu na to, ako môže niekomu pripadať dehonestujúce, že ho porovnávajú s ovocím… je to proste tak. U žien existuje množstvo variácií postáv, a dovolím si tvrdiť, že oveľa viac ako u mužov.
Keď porovnám zdravých mužov (z praktických dôvodov sa budem opierať o moju vekovú kategóriu mladých dospelých), prakticky všetci sú rovnakí: široké ramená, čo kolmo prechádzajú nadol, relatívne malé zadky. Určité percento tvoria „mackovia,“ odborne nazývaní aj endomorfovia, čo majú relatívne kratšie končatiny a mohutnejšiu konštrukciu. Lenže drvivá väčšina má zhruba rovnaký (skoro ideálny) pomer hrudníka, pásu a bokov. A keď sa pozriete na profesionálnych športovcov, nájdete tam presne takéto typy.
No a teraz kuk na vaše susedky. Jedna je plochá, druhá hrdo nosí na hrudi „osmičky“ (a len nerada priznáva, ako ju z nich bolí chrbát). Ďalšia má výrazný osí driek, iná je skôr chlapčenský typ. Potom tu máme krásne „brazílske zadočky“ verzus, ehm, skoro žiadne zadočky. Áno, ešte stále sa bavím o zdravých ženách s normálnou hmotnosťou… a keď sa pozriete na vrcholové športovkyne... Hm, poznáte nejakú, čo by mala naozaj výrazne ženské krivky? Priznávam, že nie som až tak úplne zbehlá, ale nenapadne mi ani jedna, ktorá by sa mohla pýšiť exkluzívnou postavou, ako mala napr. Marilyn Monroe (bez debaty, miery 94-58-91 sú až surreálne dokonalé!).
Čím to je, že takmer všetky športovkyne majú skôr chlapčenskú postavu, bez výrazného poprsia a často s relatívne úzkou panvou?
Nuž, tu opäť prichádzajú k slovu mužské a ženské hormóny. Aj ženské telo produkuje testosterón a naopak muži majú malé množstvo estrogénu. Práve ich vzájomný pomer určuje celkový typ postavy. V antropológii totiž neexistuje len čierna a biela, naopak, časť populácie patrí do „sivej zóny“, kde niektoré kosti (najmä panva) vykazujú hraničné hodoty. Existujú muži s (doslova) ženským zadkom, ako aj ženy s takmer mužskou panvou. A áno, poviem to rovno – najlepšie atlétky sú práve tie, ktoré majú mužskú postavu. Už takmer 40 rokov neprekonaná Jarmila Kratochvílová, držiteľka svetového rekordu v behu na 800 metrov, mala vždy doslova mužskú kostru.
Špeciálnou kategóriou sú intersexuálni športovci. Ukážkovým príkladom je juhoafrická bežkyňa Caster Semenya, o ktorej skutočnom pohlaví sa debatuje už dobrú dekádu. Podľa rodného listu je žena. Podľa hlasu chlap (a pri pohľade na jej tvár a postavu tiež vidíte prevahu mužských znakov nad ženskými). A podľa výkonu takisto žena, avšak… podľa hormonálnych testov opäť skôr chlap. Intersexuáli majú hladinu testosterónu niekde medzi mužskými (10-28 nmol/l – nanomolov na liter) a ženskými (0,22-2,9 nmol/l) hodnotami. Keďže testosterón má priamy vplyv na rast svalov a športový výkon, dáva im to značnú výhodu oproti „normálnym“ ženám.
Medzinárodné športové asociácie požadujú, aby ženské športovkyne mali podľa testov v krvi menej ako 10 nmol/l testosterónu. Atletická federácia túto hranicu znížila na 5 nmol/l, čím Semenyu de facto vyradila zo súťaže. (Keďže táto zmena sa týkala LEN disciplín, v ktorých Semenya preteká, mnoho ľudí sa domnieva, že sa jedná o akt rasovej či národnej diskriminácie, keďže reprezentuje „iba“ Juhoafrickú republiku…)
Problematika intersexuálov je na dlhú debatu, no jedno je isté – nemôžu za to. Neužívajú testosterón (ako sa v minulosti stávalo), majú ho proste priveľa. Intersexualita je vrodená. V súčasnosti nám na scénu nastupuje nový fenomén – transsexualita. A to je už celkom iný príbeh…
