V našej rubrike Šesť otázok dnes spovedáme známeho slovenského režiséra, scenáristu a cestovateľa Pavla Barabáša.
Čo napĺňa tvoje bytie v súčasnom období pandémie?
Teraz práve dokončujem DVD o Zoltánovi Demjánovi, ktorého výstup z roku 1988 ohodnotila medzinárodná expedičná komisia ako najťažší výstup v Himalájach. Film sa volá Dhaulágirí je môj Everest. Nakrúcam v Tatrách nový film o horských vodcoch a pripravujem expedíciu.
Najťažší okamih, mentálne alebo fyzicky, v tvojej športovej kariére?
V roku 2005 sme ako prvá expedícia na svete robili prechod z okraja kontinentu Antarktída na jej najvyšší vrchol Mount Winson. Šli sme neprebádaným územím ľadovcov, kde nás zastihla pri mínus 40 stupňoch veľká víchrica a hmla. Pohybovali sme sa s ťažkými nákladmi na saniach v spleti hlbokých, nebezpečných, ľadovcových trhlín. Po 12 hodinovom boji sme cítili, že to nemusí dopadnúť dobre… Ale nakoniec bola expedícia úspešná.
Ronaldo nedá glg koly, Sagan počíta pri strave gramy. Čo nám prezradíš o svojom jedálničku ty?
Už desať rokov som vegetarián. 🙂
V roku 2011 si dostal najvyššie ocenenie od Medzinárodnej aliancie horských filmov za svetový prínos a kameramanskú prácu v dokumentárnom filme s vysokohorskou, horolezeckou a objaviteľskou tematikou v extrémnych častiach sveta. Popísal by si nám pozadie tohto úspechu?
Raz ročne oceňuje táto aliancia jedného režiséra alebo kameramana z celého sveta. V tom roku sa dostala táto pocta aj mne. Veľmi si to vážim.
Tvoje životné motto?
Kedysi som robil horského nosiča na Zbojnícku chatu vo Vysokých Tatrách. Tam som si osvojil životnú filozofiu – čo si naložíš na chrbát, musíš doniesť do cieľa. Riadim sa ňou nielen na expedíciách, pri tvorbe filmov, ale i v živote.
Herman Buhl alebo Messner a prečo?
Sú to pre mňa vzdialené ikony. Poznám ich len z knižiek, ktoré som kedysi s obdivom čítal. Najlepšie človek spozná ľudí na expedíciách v extrémnych podmienkach a na takých ľudí som mal v živote šťastie, hoci boli zo Slovenska.
Do ktorej krajiny by si sa už nikdy nevrátil a do ktorej áno?
Pre mňa najokúzľujúcejšou krajinou sveta bola asi Venezuela. Nakrútil som tam asi najviac filmov: Amazonia vertical o náročnom prechode stolovými horami, Tepuy – o objavovaní obrovských jaskýň na stolových horách Kukenam, Roraima a Chimantá, Tieň jaguára – o hľadaní prírodných Indiánov v amazonskom pralese alebo posledný film Salto je kráľ, kde sme zlaňovali najvyšší vodopád sveta Salto Angel. Bohužiaľ, za tie roky som bol aj svedkom strmhlavého pádu ekonomiky Venezuely a z krásnej krajiny sa stalo nebezpečné územie ovládané vojakmi a banditmi.
V súčasnosti tam cestovať je nemožné. Veľmi krásne spomienky mám na Bhután, Etiópiu i Pakistan. Ale pre mňa najčarovnejší je tropický ostrov Réunion v Indickom oceáne, pretože sú tam najkrajšie a najvyššie vodopády sveta. A kde by som sa nechcel vrátiť? Znovu šliapať na Severný pól. 🙂
Ďakujeme za rozhovor, Pavol.
