Keď som písal v úvode MS, že Kanada sa nemá nárok výrazne zlepšiť, netušil som, že po jej troch výkonnostne skoro katastrofických zápasoch v Rige tu priletí, a po karanténe nastúpi nejaký Andrew Mangiapane z Calgary Flames. Forvard, pri ktorého preklade priezviska z talianskeho „chlebožráč“ sa akiste uškrniete popod fúz reprezentuje javorové listy prvýkrát v živote, a keď sa pozriete na štatistiky prvej kanadskej lajny v Rige odkedy sa objavil na ľade pochopíte, čo je v špičkovom hokeji zmŕtvychvstanie.
Je zároveň pozoruhodné, že borec, ktorý – spolu s ostatnými v tíme – nepatrí hokejovým mjstrovstvom ani do prvej 50-ky hráčov NHL /osobne vám to potvrdia experti z ČT Sport Antoš, Procházka a ďalší/ príde po sezóne do nejakej krajiny na východe, nevadí mu, či je ľad úzky, široký, zelený alebo modrý, a aj tak sa stane tým najúdernejším v celom turnaji.
Obdivujem. Absolútne. A vždy si spomeniem na Tichonova a jeho vetu, že nie je hranica, akým dobrým sa hokejista môže stať.
