Pokora a chuť po živote

Plánom dňa /20.3 2016/ je sedlo za Prostredným (žlté). Doma ešte posledná kontrola výstroje čiernou panterkou – princezničkou /Stanova mačka, poznámka BROsport.sk/. Ťapkať do Veľkej studenej doliny začínam o 5,20. Príjemná teplota, bezvetrie. Cestou na Hrebienok idem s dvoma Poliakmi, idú robiť ľady do Veľkej studenej. Sedlo, ktoré chcem spraviť krásne rozdeľuje masív Prostedného hrotu a Žltej steny, krásne, symetrické, tak sa teším… Ale moja radosť zamrzne, keď vidím sedlo celé zasypané starou lavínou… Veľké kusy tvrdých snehových blokov, jednoducho preorané pole. Volím náhradné riešenie – žltá lávka, cez Strelecké polia. Krásny výstup, príjemný podklad, ale pod žľabom opäť sklamanie… to isté… stará lavína v celom žľabe, kusy ľadu, roľa. Čas tlačí, Priečne sedlo nestiham, tak idem hore aj napriek katastrofálnym podmienkam. Žľab veľmi tvrdý, málo čo doň svieti slniečko. Celý stred žľabu plný snehových prevejov, miestami po kolená brodím, sypký sneh povoľuje pod nohami, všetko šmýka po spodnom zľadovatelom podklade. Viem, že stredom nie, aby som nespustil lavínu, ale po okrajoch, tesne pod vrcholom víťazí pud sebazáchovy… veľa naviateho snehu a veľké riziko, že niečo spustím. Zjazd dole po tvrdom rozbitom okraji je skôr o kontrolovaní každého oblúka. Veľmi ťažké. Na konci žľabu odbočujem doľava a krásnym padákom rovno na Strelecké polia… to už je pravá jarná lyžovačka na slniečku. Dnes ale celkovo trápenie a aj strach. Možno pokora , možno chuť po živote.

Autor: Stano Draganovský