Keď ma dnes na makovickom parkovisku nevítal ani dziravy vyfuk, vedel som, že napriek vysneženému kopečku, samou belobou chvastajúcemu sa z cesty, ma hore pri vstupe bude čakať už len “zaperta kapura” /local dialect/, a na nej že vstup zakázaný. Všetko je vždy ako má byť, záchrana z ponuky dňa Nízkych Beskýd sa volala Rege.
V maľovanej dedinke s populáciou 21 – neverte, že sa tu ešte dakto narodí – nachádzam okrem zablúdeného poľského páriku už len 10 stupňov nad nulou a tri drzo “vidrižňajúce” sa ratraky, taký veget borci že vraj nepamätajú odkedy ich pustili z fabriky. Päťdesiatdva odtieňov polosivej na nebi prestiera odrazu blankytnú modrú a podobne hodenú rukavicu s pozvánkou poď Stýve hore som nedostal ani na prvom rande. Okej, druhom.
Výstup je radosť a krása, čo nezmestí sa do očí, slnko vás tlačí hore, kvadriceps ide na baterky. Cestou pozdravím malého snehuliačika – kámo, ty to tu máš za pár – odhodím skalku, čo ma chcela zabiť na ceste dole, zatrapoším s troma selfi a hlboko sa nadýchnem života – rovno na vrchole. Výdych.
Šmýkačka dole je za odmenu a hlavne pre tých, čo si vážia každú kristiánku odšlapanú za vlastné. A poviem vám, pravdu mal ten, čo vravel, že nádhera je nevyčerpateľný prameň radosti pre toho, kto ho vie odkryť. Bo dnes to na miestnej hrude, čo znamená svet, veru tieklo potokom.
PS: Hneď poobede som bol na klzisku. Viete, koho som tam stretol? Pokiaľ tvrdíte, že predsa ten poľský párik, tak je ten svet ozaj poriadne malý 🙂
DOregetovkovania, kamaraci.
