PRÍBEH Z FITKA … Do posilňovne ma dostal Stano

Do posilňovne ma dostal Stano. Bol som kdesi v druhom ročníku vysokej školy a pomyselný vlak profi kariéry bol dávno fuč.  Žiadnym šampiónom som sa nikdy nestal, a vlastne mi o to ani nikdy nešlo. Čítať ale môžete ďalej, nebude to až také zlé…

Po rokoch bez činiek, výsostne chovaný na aktívnom lyžovaní, futbale, hokeji, či pokusoch o break dance, po tisíckach klikov a miliónoch brušákov nás v Košiciach na spomínanej výške pri „konkurze“ do miestneho fitka 15x 23m vyzliekli do pol pása a ukázali Ty a Ty. Hej, že Stano a ja.

Začal známy kolotoč, ako by povedal René – žer, spi a cvič /samozrejme sme so Stanom aj slušne študovali, i keď nám ako inžinierom dopravnej a manipulačnej techniky nikdy nehrozil vynález žiadneho perpetum mobile, a bližšie ako prevodovka k lyžiarskemu vleku nám vždy bola naložená kladka a krvou napumpovaný triceps/. Pri mojich 188cm som  po rokoch a pri tréningoch cc 4-x týždenne narástol na slušných 96kíl, pričom som popri tom stále aktívne lyžoval, skákal do vody, hral hokej, futbal, či behal na kolieskových korčuliach. Na okne internátu stálo bežne statočných  20 kyslých smotán, jogurtov, či jogurtových mliek. Šťava z kompótu bola výčitkou, slanina zakázanou odmenou. Stano neváhal s bielkami a droždím, čo ale bolo v izbe potom, to by nezvládla ani tvrdšia povaha, tobôž nie tento papier. A ani ďalší, len na stravu zameraný blog.

Keď mi počas jednej hokejovej sezóny svitlo, že nadmerná svalová hmota je pre mňa vlastne bremenom navyše, a robí ma pomalým, zneistel som. A nepridala mi ani noc na diskotéke, keď som v zrkadle a v bielom tielku zbadal na uhoľ opálenú gorilu s prsami Pamely Anderson. Áno. Bol som to ja. A že ako ma ten týpek vystrašil, na to si pamätám ešte dnes.

Kompletne som vypustil hrudník, ostali len letmé kliky. Po bielej lži, kedy som prehovoril lekára, že jeden môj kámoš z Bystrice potrebuje schudnúť, mi tento nakoniec predpísal vysnívaný Degonan. Hej, pilulky na chudnutie. Boli drahé a zvládol som prvé 3. Točenie hlavy a malátnosť ma vyradila z prednášok, života, a jednoznačne aj z tréningov. Spláchol som to do wecka. Uznávam, mimóza.

Na vojne vo výcvikovom stredisku Lešť som šiel naplno. So Stanom sme si naďalej písali ako malí chlapci /hej, všetky telefóny mali vtedy šnúru a internet ešte nebol ani v slovníku/, jeho totiž odvelili úplne inde. Posilka s ruskými vojakmi, beh v kasárňach i mimo nich, mlieko a maskáče plné suchého chleba. Spomienky, básne ukryté v nás…

Činka je droga. Po čase vám do mozgu vedie káblik, ktorým sa sýti všetko to opojné a nádherne závislé. Lúpete mozole a tešíte sa bublajúcej krvi i boľavej kyseline vo svaloch. Hej, je v tom aj kus narcizmu, ale obzrite sa dnes v živote okolo seba, a povedzte, že je to smrteľný hriech. Je to predovšetkým tvrdá drina a pevná vôľa. Kto zažil, pochopil…

Dnes je šport mojou filozofiou. Nie som fanatik, ale šport dýcham ako vzduch. Aktívne, pasívne, básnik by riekol priam intravenózne. Závidím si ten pocit a ďakujem rodičom i Bohu, že mi to umožnili…

Neviem, či som vám hovoril, ale do posilňovne ma dostal Stano. A aj jemu som za to sakra že vďačný…