Nikdy som nemala k športu blízko, a už vôbec som nemala výrazné predispozície pre tvrdú oceľ činiek. A predsa. Začala som ako armwrestlerka, pokračovala ako powerlifterka, a nakoniec sa našla v „benčprese“.
16 rokov života s činkami, medzitým dva pôrody i vysoká škola so špecializáciou. Život so železom si práve teraz začínam užívať. A už takmer bez obmedzení. Nespadla som z neba ani ako hviezda ani ako talent, a všetko išlo pomaly a ťažko. Za výsledkami ktoré prišli, a o ktorých sa možno zmienim v ďalších úvahách, bolo vždy veľa oddretých hodín vo fitku. A veľa odriekania.
Šport ma naučil počúvať moje telo, spoznať jeho reakcie na tréningy, stravu, relax, naučil ma sebadisciplíne. V mnohých veciach som sa stotožnila s nekompromisnou drinou v posilňovni a stala som sa tvrdá aj k sebe samej. Nikdy som nebola „diétové“ dievča, aj ja som mala na bruchu trojité sadielko, celulitídu na riťke a nohy bez poslednej stopy po svale. Cvičenie všetko zmenilo. Proporcie sa tvarovali, mocneli i guľatili presne ako mali a mne sa začali páčiť všetky tie stroje a kusy železa, s ktorými sa dali robiť rôzne techniky cvikov. Každá žena sa chce páčiť sama sebe. A ani ja som nebola a nie som výnimkou…
Prišli prvé súťaže, sklamania aj víťazstvá, a ja rada po tých rokoch priznávam, že pamäť športovca, i človeka vôbec si odloží na dobre odrobenú prácu iba tie najkrásnejšie spomienky.
Vždy som si išla svojou cestou, keďže som popri dvoch malých deťoch a manželovi musela často negovať egoistické rozhodnutia. Šport je môj život, no nie je stredom môjho vesmíru. Je to iba 5 minút slávy, ktorú si možno užijem a idem späť k svojej rodine.
Návraty domov zo súťaží ostali tými najkrajšími okamihmi. Aj keď vidím, že po mojom príchode je doma neraz totálny neporiadok, podstatná je radosť mojich chlapcov, na ktorých vidím, ako im chýbala iba mamina. Podporujú ma a to ma teší.
V ďalšom príspevku sa budem venovať niektorým konkrétnym radám pri cvičení a spomeniem aj niektoré svoje „kilogramové“ výkony. Tak teda dočítania:)…
Autor: Dagmar Liptáková
