Michelangelo bol schopný štyri roky tesať sochu, kým prišiel deň, aby mu v preňho bežnej depke nevyšiel úder kladivkom a zmárnil krehké dielo pod rukami jedinou ďalšou ranou. Nie stopercentná, každopádne zaujímavá paralela …
V dvestomiliónovej Brazílii napočítate vyše 800 profesionálnych futbalových klubov, a spolu s nimi i obrovské množstvo superhráčov pôsobiacich v špičkových ligách sveta, napriek všetkému sa ich ale v posledný utorok na domácej pôde nenašlo jedenásť, ktorí by dokázali nestratiť hlavu a neprepadnúť na Estadio Mineirao v Belo Horizonte totálnej masovej hystérii. Šport na tejto úrovni nie je iba o prapôvodnom, nefiltrovanom pocite, je hlavne o profesionalizme, o koncentrácii na prácu, ktorá ma živí. Domáca ekipa na čele so Scolarim v súboji s nemeckým perfekcionalizmom bezprecedentne vybuchla, zanechajúc stigmy v srdci i toho posledného invalida v najchudobnejšej brazílskej favele. Letálny knokaut, zaslúžený trest za nadutú bohorovnosť. A skúste predpovedať, čo na tom zmení fakt, ak Brazília dnes na Estádio Nacional de Brasilia získa bronz.
„Tento zápas sa mi ani nechce hrať,“ jasne sa vyjadril po prehre s komótnou Argentínou holandský rýchlik, génius i „dajver“ v jednom Robben. Nuž, Arjen, pravda tak. Aj my ho budeme pozerať skôr už asi len zo zvedavosti. Chceme si skúsiť vybrať medzi Michelangelom a da Vincim.
Dočítania, amigos.
Futbal
