Deň s veľkým D. Večer, na ktorý sa teší každý fanúšik futbalu. Noc, kedy bude srdce fanúšika jedného či druhé klubu radosťou žiariť alebo plakať. To je El Clasico.
Nielen v španielskych či katalánskych srdciach, kde ide nielen o futbalovú česť a národnú hrdosť, ale aj o srdcia miliónov fanúšikov na svete. Okrem finále Ligy majstrov niet väčšieho zápasu na klubovej scéne.
15.05.2002 bol dňom, kedy som sledoval futbal len tak, lebo sa mi páčila hra Zinedina Zidana. Dovtedy malý plasticfan, ktorý fandil klubu len preto, že tam hral jeden hráč. V tento večer som sledoval prvé finále Ligy majstrov. Ako malý chlapec som netušil, čo to je za zápas, čo to vôbec ide v telke a prečo otec nesleduje televízne noviny. Keď som sa ho to opýtal, nevedel mi poriadne odpovedať, povedal len: „…Ako futbalista to raz pochopíš“. V tento večer, kedy padol jeden z najkrajších gólov histórie LM, som nevedome začal fandiť Realu Madrid (hej, hlavne vďaka géniovi s číslom 5).
Ako 8-ročný chlapec som absolútne netušil, aká je podstata fandenie jednému klubu. Ako povedal Eric Cantona: „Môžete zmeniť svoju ženu, politiku, ale nikdy nemôžete zmeniť svoj obľúbený a milovaný futbalový tím“. Mladý chlapec, ktorým som vtedy bol, si to uvedomil až o pár rokov neskôr. Práve vtedy, keď množstvo jeho spoluhráčov a kamarátov obdivovalo Ronaldinha a celú Barcelonu, moje srdce ostalo biele, biele preto, pretože stále chcelo vidieť Zidana v bielom drese ako posunie geniálnu prihrávku legendárnej sedmičke v bielom drese na legendárnom zelenom koberci dona Santiaga Bernabeua.
Či sa zrodila niekedy nenávisť voči Barcelone ako takej, alebo len voči klubu, to je ťažká otázka. Barcelona ako mesto mi učarovalo snáď viac ako Madrid, avšak hrdosť získaná vďaka bielemu dresu prebila všetky pocity. Sledovanie El Clasica v katalánskej krčme na katalánskej pláži, kde som ostal ako jediný fanúšik Blancos. Alebo návšteva posvätnej trávy domovského stánku Realu pár dní nato…
To všetko by som mohol opísať ako jeden z najkrajších zážitkov môjho života. K tomu všetkému sa radia aj noci 15.5.2002 a tiež 24.5.2014.
Práve dnes prichádza opäť tá krásna alebo strašná noc. Víťazstvo alebo prehra. Všetko alebo nič. V tomto zápase neexistuje remíza, neexistujú štatistiky ani len súčasná forma. Existuje len jediné, daná chvíľa, prítomnosť, spenená krv hráčov a ochota isť cez akúkoľvek bolesť. 85 000 resp. 98 000 divákov na každom zápase očakáva jediné – to, čo milióny fanúšikov na celom svete, to, čo nazývame víťazstvo svojich, víťazstvo futbalu…
Na jednej strane Messi, Suarez, Xavi, Iniesta, Neymar, Rakitič, Bravo. Na druhej Ronaldo, Bale, James, Kroos, Modrič, Ramos, Casillas. Symboly, či vychádzajúce hviezdy, miliónmi vybudované a šperkami vykladané mužstvo alebo zarytí Katalánci s ospevovanou La Masiou? Ancelotti alebo Luis Enrique?
Dozvieme sa to tesne pred 20:00, či sa budú radovať Blancos alebo Blaugranas. Otvorte pivko a prajem príjemnú zábavu!
Autor: Peter Petrič
