Po štarte plaveckého maratónu žien na OH v Pekingu (2008) ostala na móle ležať protéza nohy. Odložila si ju tam jedna súťažiaca. Takto začína príbeh plavkyne Natalie du Toitovej.
„O štarte na OH som snívala od svojich šiestich rokov,“ povedala vtedy šťastná plavkyňa. „V mojom živote som zažila veľa pádov. Nedostala som sa na Hry Commonwealthu v roku 1998, ani na olympijské hry v Sydney. V roku 2001 som po nezavinenej autonehode prišla o časť nohy. Napriek tomu som sa snažila všetky negatívne zážitky obrátiť vo svoj prospech.“
Aj obrátila. O tri mesiace po nehode bola znovu vo vode. I keď len s jednou nohou. Vo vode utŕži viac rán, než rozdá. Nestojí však o ľútosť. Veľa času strávi tým, že prednáša na školách, vo firmách, či kostoloch o motivácii, o živote a o tom, ako treba bojovať za splnenie svojich snov. Chcela súťažiť už na OH v Aténach v roku 2004, no nekvalifikovala sa na ne. Bola však hviezdou paralympiády. Získala päť zlatých a jedno striebro.
Prišla však olympiáda v Pekingu a tu sa hrdo postavila na štart. Zdolaných a poctivo odplávaných 10 km a pekné 16. miesto. Pretekala so zdravými športovcami a nemala pri tom žiadne výhody. „Som šťastná, že som tu mohla byť. S výsledkom nie som spokojná. Chcela som byť medzi najlepšími piatimi,“ povedala vtedy Natalie du Toitová.
Silná žena, ktorej posolstvo sa netýka iba hendikepovaných ľudí. Týka sa všetkých, ktorí majú svoje sny a idú za nimi. Zlatá Ruska Larisa Ilčeková jej vtedy v Pekingu zložila poklonu: „Hneď by som jej dala medailu. Mimoriadnu. Za boj s osudom.“
Od nás už tú medailu má, i keď len pomyselnú.
