Píše sa rok 1988 a športový svet sleduje ZOH v Calgary. Americký rýchlokorčuliar Dan Jansen stojí na štarte, pripravený bojovať o olympijské zlato. Pohľad uprený do diaľky, nohy ťažké ako kameň a v hlave jediná, neustále sa opakujúca veta: „Tiež ťa milujem.“
Toto boli posledné slová staršej sestry Jane, ktoré od nej počul v ten deň v telefóne. Sedem hodín pred štartom sa dozvedel už len to, že Jane zomrela. „Pôjdem a zlato venujem milovanej sestre,“ prehlásil srdcervúco Jansen a nikto nepochyboval, že vyhrá. Bol jasným favoritom olympiády na 500 i 1000 metrov, veď len pred týždňom vyhral MS. Do obidvoch disciplín vstúpil bravúrne, vždy ale spadol a na prekvapenie všetkých skončil bez medaily.
„Keď som šiel na ľad, všetko bolo zrazu iné. Korčule mi skĺzavali, nebol som schopný ich kontrolovať. Deň predtým nebolo nič, čo by ma donútilo prehrať. Ale teraz nebolo nič, čo by mi pomohlo vyhrať,“ priznal vtedy zdrvený športovec.
A to bol len začiatok jeho olympijského prekliatia. Na ďalšie ZOH 1992 prišiel ako ešte väčší favorit, bol čerstvým držiteľom svetového rekordu na 500 m. A znovu nič. Na kratšej trati skončil „len“ štvrtý, na 1000 m celkom pohorel.
Do Lillehammeru v roku 1994 odchádzal s vedomím, že sú to jeho posledné olympijské hry. Za dva roky nikto iný nestlačil čas na 500 m pod 36 sekúnd. On to dokázal štyrikrát. Potom ale prišlo tých osudných päť kruhov a jeho sľub. Akási temná sila mu znovu „zviazala“ noha a skončil desiaty. Beznádej, sklamanie, zúfalstvo….
Poslednou šancou splniť sľub sestre boli preteky na 1000 metrov. Jansen dal do jazdy všetko. V cieli si stiahol kombinézu z čela a chytil sa za hlavu. Vedel, že vyhral v novom svetovom rekorde a konečne mohol povedať: „Táto zlatá medaila je pre teba, Jane!“
